Okej, po dlhej dobe opäť ďalšia kapitola. Hádam sa bude páčiť :)
Mimochodom, nasledujúce dni tu asi veľmi nebudem, pretože musím prečítať zopár kníh (je o ne veľký záujem a ja nemám práve nejako veľmi veľa času... n_n"), takže sa tu budete musieť (opäť) zaobísť bezo mňa. Len... zajtra by som chcela napísať jeden článok. Bude prednastavený na jednu určitú hodinu (ktorú vám, zatiaľ, neprezradím :D), čiže ak tu budete večer, možno ho stihnete ešte v ten deň... ale je to naozaj len veľmi malá pravdepodobnosť :DD
chapter 4
Dnes ráno som opäť vstala príliš skoro. Asi to začnem neznášať.
Vyšla som z izby, namierila si to do kuchyne a z hornej skrinky, čo máme nad kredencom, som vytiahla čokoládové cereálie. Nasypala som si ich do misky a s ňou sa vracala do izby. Mlieko si k tomu nikdy nedávam, nepijem ho už od mala. Ani neviem prečo, proste som mu nejako neprišla na chuť.
Tiež som nechala zovrieť vodu na čaj.
Počas čakania na to, kedy sa ručičky hodín dostanú na to správne číslo, som si zapla svoj notebook. Dostala som ho na trináste narodeniny.
Ako som ho zapínala, cítila som niečo zvláštne. Akoby som na niečo zabudla, na niečo dôležité. Chvíľu som rozmýšľala, ale keď mi nič nenapadalo, len som mykla plecom a vrátila som sa do kuchyne naliať si čaj. Ráno som vždy pila citrónový.
Keď som sa opäť vrátila do izby, všimla som si, že na stoličke som si nechala veci, ktoré som si včera vyzliekla, ako som prišla zo školy. Bol to môj zlozvyk. Zložila som teda tričko aj nohavice a vrátila ich do skrine. No z vrecka nohavíc mi vypadol akýsi papierik. Zodvihla som ho zo zeme a prečítala si, čo na ňom bolo napísané. A vtedy som pochopila, prečo som mala ten zvláštny nutkavý pocit, keď som zapínala notebook.
Peter.
Peter a jeho e-mialová adresa.
Rozmýšľala som, či mu mám napísať alebo sa na to vykašlem. Nebude to príliš skoro, keď mu napíšem hneď na druhý deň? Ale keby som mu napísala až zajtra, nenahneval by sa?
Bola som mierne v rozpakoch, nevedela som čo spraviť. Zatvorila som teda oči a rozmýšľala, ako presne to cítim ja. Či mu chcem napísať alebo nie.
Napíšem mu.
Ako náhle sa mi teda zapol notebook so všetkým, čo sa zapnúť malo, na internete som klikla na stránku gmailu. Prihlásila som sa do svojej schránky a otvorila si novú správu. Keď som sa pozrela na papierik, ktorý mi dal Peter, prekvapilo ma, že on má mail takisto na gmaili. Trochu som sa pousmiala a začala som písať.
Komu: p.layton@gmail.com
Predmet: Ahoj! (nič iné ma vtedy nenapadlo)
Zdravím, Peter! To som ja, Sofia.
Čo sa týka toho nápadu, že by sme mohli ísť niekedy von aj s Teom... No, rozprávala som sa o tom s Vivi a povedala, že ona by tiež rada šla. Tak... len by som chcela vedieť, či to bude prekážať alebo nie... Daj mi vedieť, prosím.
Ja mám čas väčšinou v pondelky a štvrtky. Teda vlastne aj zajtra, lebo je štvrtok (xD), ale dokážem sa prispôsobiť, ak by ste čas nemali Vy.
Dúfam, že sa čoskoro lepšie spoznáme.
S pozdravom Sofia
Ešte raz som si ten mail prečítala a potom som klikla na "odoslať". Neskôr som si však uvedomila, že je to vážne divný mail. Ale... čo som mala teda napísať? Peter chcel predsa vedieť len to, či by som s nimi niekedy nešla von. Šla. Takže... treba niečo viac? Veď aj keby, tak odpíše. Dúfam.
Oprela som sa lepšie o operadlo stoličky, vzala som do rúk svoju misku cereálií a lyžičkou som ich začala vyjedať a zapíjať čajom. V e-mailovej schránke som ostala prihlásená, len som stránku zminimalizovala.
Keď som dojedla a dopila, odniesla som misku aj pohár do kuchyne a tam som ich umyla. Rozhodla som sa tiež, že sa už začnem obliekať do školy. Zo skrine v mojej izbe som vytiahla čierne tričko s trištvrťovými rukávmi a s dosť veľkým výstrihom. Nemalo nijaký vzor, len akési nápisy. Potom som vytiahla rifle z tmavej rifľoviny, ktoré sa pri členkoch rozširujú a tie som si obliekla. Boli asi moje najobľúbenejšie.
Sadla som si znovu za počítač a pozrela na mail.
Nová správa?
Žeby mi už Peter odpísal? Ale veď... to by bolo akési príliš rýchle, navyše som pochybovala o tom, že je ráno tiež na internete.
Dala som prezrieť novú poštu.
Bola od neho.
Od koho: p.layton@gmail.com
Komu: devil.sophie@gmail.com
Predmet: RE: Ahoj!
Ahoj, Sofia! Som veľmi rád, že si mi napísala, aj keď som to nečakal tak skoro... Tým však nemyslím, že bolo zlé, keď si napísala :) No... asi sa trochu zamotávam, ospravedlňujem sa.
To, že pôjde aj Viola nám absolútne neprekáža. Alebo aspoň mne, ale Teo určite nebude proti. A keby niečo, tak to prežije. Heheheh!
Zajtra máme s Teom futbalový tréning, ale po ňom by sme mali mať čas. Alebo sa tiež môžete na nás prísť s Violou pozrieť, nebude nám to prekážať. Začíname o tretej a končíme niekedy okolo pol piatej. Hoci môže sa to aj predĺžiť. Kebyže nám tréning odpadne, počkáme Vás.
Ehm... vieš ale, kde chodia futbalisti trénovať? Keby nie, tak to je blízko našej školy na umelom štadióne. Niektorí to volajú aj "veľký umelý".
Tešíme sa na Vás.
S pozdravom Peter
Pozrieť sa na futbalový tréning? To by sa zrejme páčilo Vivi. Budem sa s ňou o tom musieť porozprávať. Ťaží ma však jedna vec... A veľmi sa mi nepozdáva.
Od koho: devil.sophie@gmail.com
Komu: p.layton@gmail.com
Predmet: RE: Ahoj!
Myslím, že Vivi sa bude celkom pozdávať ten nápad s tréningom. Len... bude to v poriadku s Teom? Totiž... ja viem, že uňho to nie je až také silné, ako u mňa, ale predsa len veľa ľudí vyvoláva stres. Ak to Teovi skutočne nebude prekážať, myslím, že okolo tretej by sme sa na Vás teda prišli pozrieť. Len chcem mať istotu.
A máš pravdu, neviem, kde je "veľký umelý", ale myslím, že Vivi to vedieť bude. A keď nie, nejako si už poradíme :))
S pozdravom Sofia
Chvíľu som čakala pred notebookom a len tak čučala na obrazovku. Keď sa však niekoľko minút nič nestalo, začala som si baliť veci do školy. Takmer nikdy to nerobím večer, pretože viem, že ráno sa vždy skoro budím a nemala by som čo robiť. Potom by mi skutočne ostávalo len to prechádzanie sa po meste.
Keď som na notebooku, väčšinou si púšťam aj hudbu. Nahlas. Teraz však moja mama bude zrejme ešte spať. Máva totiž poobedné a ja ju nechcem budiť. To v žiadnom prípade.
Je to... všetko je to tak ťažké.
Po chvíli sa pozriem opäť na obrazovku a uvidím novú správu. Otvorím ju.
Od koho: p.layton@gmail.com
Komu: devil.sophie@gmail.com
Predmet: RE: Ahoj!
Nemaj strach. Čo sa týka tréningov a zápasov, Teo si už zvykol. Musel si, ak chcel hrať futbal. Väčšinou sa na nás aj tak díva veľa ľudí, takže myslím, že keď pribudnú ďalšie dva páry očí, tak to ani nepostrehne. Skutočne sa nemáš čoho obávať.
Zajtra sa teda uvidíme.
S pozdravom Peter
Vydýchla som si. Takže... to prekážať nebude, to som rada. Teraz ešte tieto "novinky" oznámiť Viole.
Cestou do školy som na oblohe uvidela lietadlo. Bolo poriadne ďaleko, ale mojimi očami som ho dokázala zachytiť. Všetci vždy tvrdili, že mám dobré oči. A ja som len rada, že ich mám, také, aké ich mám. A že ich vôbec mám.
"Hej, včera si tu prišla tesne pred zvonením a teraz zase nejako skoro. Čo sa deje?" vybafla na mňa Vivi, ako náhle som vstúpila do triedy.
"Musím ti niečo povedať," usmiala som sa a úplne odignorovala jej poznámku.
"Počúvam."
"Napísala som Petrovi."
"A?" zasvietili jej oči.
"Zajtra sa máme stretnúť."
"Hmm...."
"Budeš tam aj ty."
"Super!" zvýskla.
"Myslela si si, že by som šla bez teba?"
"No... napadlo mi to."
Chvíľu som krútila hlavou nad Viviným zmýšľaním, potom ma však prerušila svojou ďalšou otázkou.
"A kde sa stretneme?"
"Máme prísť na ich futbalový tréning. Mávajú ho na "veľkom umelom". Dúfam, že vieš, kde to je, pretože ja nie. No a potom, že by sme niekde šli... zrejme."
"Futbalový tréning? Super!"
"Vedela som, že sa ti to bude páčiť."
"To si píš, že hej!"
Spoločne sme sa rozosmiali.
"Takže na zajtra si nemám nič plánovať, vravíš?"
"No, ak chceš ísť..."
A opäť smiech.
Posadili sme sa do lavice a chvíľu sa o tom ešte rozprávali. Potom zazvonilo.
ako to, že to ešte nikto neokomentoval? už sa príbeh začína rozvíjať, a asi tým správnym smerom :) dúfam..