Predposledná kapitola, ktorá je zatiaľ napísaná... A vôbec netuším, či napíšem aj nejakú ďalšiu... naposledy som tento príbeh písala ešte v lete... a od tej doby som sa dosť zmenila. Svoje myšlienky... a slovnú zásobu... neviem si už predstaviť poriadne tie chvíle, čo som tu opisovala, pretože to už nezažívam (našťastie) a vôbec neviem, ako by to dopadlo, kebyže pokračujem... No, rozhodnutie aj tak stále ostáva na mne. Uvidíme... a keď tak, aspoň 6. kapitolu tu pridám. Hoci tá má záver, ktorý by skutočne potreboval pokračovanie...
P.S. Som dosť na dne a neviem, ako ďalej. Škola sa už blíži a... doprčíc, ja o tom nechcem hovoriť! Aj keď by som to potrebovala...
P.P.S. Pozerám, konečne, po dlhej dobe nejaké anime - K-On! ^^ Už druhú sériu :) (a som závislá na endingoch :DD)
chapter 5
Cez prestávky som obyčajne ostávala na svojom mieste a dívala sa von oknom. Alebo som sa len tak prechádzala po triede. Nepotrebovala som sa každú prestávku premávať po chodbe, ako moje ostatné spolužiačky. Neviem, čo tým sledovali, keď vždy vyšli z triedy so zvonením a so zvonením sa aj vracali.
Viola tiež často chodievala na chodbu. Pri nej mi to však nevadilo. Ale neviem prečo. Rozmýšľam, aký som strašný pokrytec.
Rozhliadla som sa po triede a uvedomila si, že okrem mňa a niektorých chalanov v triede nikto nie je. Bola veľká prestávka.
Oprela som sa o stenu pri okne, hlavu pootočila a dívala sa von. Nikdy mi veľmi nevadilo, že musím chodiť do školy, tak, ako to vadilo takmer všetkým mojim spolužiakom. Rada som poznávala niečo nové, niečo nové sa učila, len mi občas prekážala atmosféra, v ktorej som sa to učila... Ale už som si zvykla. Vždy si treba zvyknúť.
Ako skončilo vyučovanie, namierila som si to do jedálne, ako každý deň. Za sebou som však začula kroky a smiech. Samozrejme, aj iní šli na obed. Potom som však zacítila čiusi ruku na svojom ramene. Striasla som sa a mala som pocit, že spadnem na zem. Nemohla som udržať rovnováhu.
"Sofi! Preboha, Sofi, upokoj sa! To som len ja."
Zadívala som sa na osobu, ktorá na mňa prehovorila. Bola to Viola.
"Upokoj sa. Je to okej, len pokoj... dobre?" stále sa mi prihovárala.
Chytila ma za ruku a pomaly ma dovliekla k najbližšej lavičke, aby som si mohla sadnúť.
Dychčala som.
"Fajn, už je dobre, len pokoj."
Viola sedela vedľa mňa a šúchala ma po chrbte, aby ma čo najrýchlejšie upokojila. Pozrela som sa na ňu. Vyzerala ustarane, ale ani to som nedokázala brať ako ospravedlnenie.
"Vivi... zbláznila si sa? Toto mi už nikdy nerob," vyslovovala som slovo po slove medzi nádychmi a výdychmi.
Keď som sa znovu pozrela na Violu, videla som, ako očervenela. Takmer by som povedala, že jej bolo do plaču.
"To nič, Vivi, som okej. Len ma, prosím, už takto nestraš, dobre?"
A Viola prikývla.
Chvíľu sme len tak sedeli, rozmýšľali a oddychovali. Zodvihla som hlavu a zadívala sa na oblohu. Uvidela som lietadlo. Šlo dosť nízko. Za tento deň bolo len prvé. Nejakú dobu som ho pozorovala, ako sa stále viac a viac vzďaľuje, potom som však svoj pohľad opäť upriamila na Violu.
"Vivi, chcela si odo mňa niečo?"
"No... áno. Chcela som si len niečo potvrdiť, ale teraz to asi nie je také dôležité."
"Nie, to je v poriadku, som okej. Tak povedz, čo si chcela?"
"Zajtra ideme s Peťom a Teom, že? Lenže na zajtra som bola dohodnutá aj s Diou a Verčou. Úplne mi to vypadlo, je mi to ľúto. Asi nebudem môcť ísť s tebou."
"Aha... no, nič no. Hádam to nejak prežijem aj sama," povedala som a usmiala som sa. Bol to silený úsmev.
"Fakt ma to mrzí."
"To je v poriadku, Vivi. Len... nevieš náhodou, kde je "veľký umelý"? Pretože na ňom majú mať ten tréning, len ja absolútne neviem, kde to je..."
"Jasné, viem. Pamätáš si, kde si sa rozlúčila s Peťom? On musel niekde zabočiť, však?"
"No áno."
"Tak, keď pôjdeš tadiaľ, dostaneš sa k jeho škole. A vlastne k škole všetkých tých báb a chalanov, čo vtedy prišli na basket..." Prikývla som. "A keď zájdeš cestou doprava a dostaneš sa za ich školu, už by si mala vidieť niečo veľké zelené. To je ten štadión. Nie je od školy ďaleko."
"Uhm... ďakujem. Hádam si to zapamätám."
"Nemáš zač," usmiala sa.
Viola sa odrazu postavila, pozrela k bráne školy a potom znovu na mňa.
"Už ideš, že?"
"Uhm," prikývla.
"Tak zatiaľ pá."
"Maj sa!"
A už jej nebolo.
Ja som zas pokračovala v ceste do jedálne.
Doma som sa rýchlo naučila, čo bolo treba na ďalší deň a potom som si zapla notebook. Nechcela som s nikým chatovať ani nič robiť na internete, len som si chcela pustiť nejakú hudbu a tú mám najlepšiu práve na notebooku. Tie úplne najlepšie piesne, teda tie, čo sa mne najviac páčia, mám v mobile, ale baterka sa rýchlo vybije. Navyše, občas je fajn pustiť si aj tie, ktoré sa mi len páčia a nepovažujem ich za úplne geniálne.
Otvorila som si priečinok s hudbou. V ňom mám ešte niekoľko ďalších priečinkov, v ktorých mám roztriedené piesne podľa interpretov. Klikla som na priečinok "Skillet". A potom som dala prehrať všetko. Ako prvá začala hrať pieseň Comatose. Zvalila som sa na posteľ, zatvorila som oči a len som počúvala.
Zaspala som.
Keď som sa opäť prebrala a pozrela som sa na mobil, uvedomila som si, že som spala asi dve hodiny. Skillet mi už dohrali a notebook bol v úspornom režime. Zdvihla som sa z postele a vypla som ho úplne.
Pozrela som sa von oknom. Ešte sa veľmi nezotmelo, bolo len pol šiestej. Prezliekla som sa do niečoho športovejšieho a rozhodla som sa ísť korčuľovať. Predtým som si však ešte zobrala z kuchyne dobošku a schrúmala som ju cestou von.
Vždy, keď som na korčuliach, počúvam mp3, aj keď viem, že by sa to nemalo. Nič sa mi zatiaľ nestalo, takže nemám dôvod si natoľko dávať pozor. Normálna mp3 sa mi pred časom pokazila, takže teraz piesne počúvam len cez mobil. Vložím slúchadlá a jednoducho sa premávam po meste. Tak, ako aj teraz.
Najradšej chodievam do parku a potom pomedzi bytovky na istej ulici, pretože tam je najlepšia cesta. Úplne hladká, takže nič nepočujete. Nijaké hrkanie koliesok, ani vás nijako nenatriasa a ani s vami nedrme. Lenže po čase vás tadiaľ prestane baviť stále chodiť a hľadáte si nové miesta. Ktorých je v našom meste dosť málo.
Rada sa korčuľujem, len nikdy sa nevydržím korčuľovať veľmi dlho. Nemám absolútne žiadnu kondičku. Niežeby mi to prekážalo, iba niekedy mám taký hnusný pocit menejcennosti a som na seba nahnevaná, že nič nedokážem zvládnuť, že nič nevydržím.
Prefrčala som pomedzi bytovky už tretíkrát a popritom mi do uší hrala skupina The Red Jumpsuit Apparatus. Túto skupinu som objavila len nedávno, ale hneď som si ju obľúbila. Kvôli chytľavej melódii a nádherným pravdivým textom.
Na chvíľu som podvedome zatvorila oči, aby som vnímala len melódiu piesne, no zrejme som to robiť nemala, pretože som pocítila náraz a zrazu som sa ocitla na zemi. Otvorila som oči.
Predo mnou stáli dvaja chalani, obaja na korčuliach. Jeden pridŕžal druhého a pomáhal mu opäť získať stratenú rovnováhu. Vytiahla som z vrecka mobil a pozastavila prehrávanie.
"Ospravedlňujem sa, bola to moja chyba."
Chalani sa na mňa zadívali a chvíľu ostali len nemo stáť (ten jeden už opäť nadobudol svoju rovnováhu).
"Sofia!"
"My... sa poznáme?"
"Už zase si ma nepamätáš?"
"Mrzí ma to, ale svieti mi do očí slnko, takže nedokážem s istotou určiť, kto ste."
Obaja sa razom rozosmiali.
"Myslím to vážne. Moje oči sú občas vážne dosť citlivé," povedala som a pomaly som sa začala zviechať zo zeme. Mala som narazenú ruku a bolela ma, no nedala som to na sebe znať.
Keď som sa už postavila a dokázala poriadne udržať rovnováhu, mierne som si ich prezrela.
"Peťo..."
"Takže sa nám spiaca princezná s citlivými očami konečne prebudila!" vykríkol a usmial sa.
Chcela som mu na to niečo povedať, ale potom som si uvedomila, že som vlastne rada, keď sa usmieva a je šťastný. Aj keby to bola škodoradosť a aj keby sa mal smiať na mne.
Bol úplne iný, než vtedy, keď sme sa stretli prvýkrát. Vtedy vyzerať byť viac smutný, utrápený. A ak je toto pretvárka, tak potom je Peter skutočne výborný herec.
"A predpokladám, že ty budeš Teo...?" zadívala som sa na druhého chlapca s otázkou v očiach.
Prikývol.
"A ty si Sofia," povedal a usmial sa.
Jeho úsmev ma zasiahol, ako facka. Ibaže to až tak veľmi nebolelo. Alebo skôr... bolelo, len iným spôsobom.
dúfam, že už sa cítiš lepšie a aspoň niekomu si sa vyspovedala.. K-On! má dobré hodnotenia, ale mne sa na tom nikdy moc nepáčila tá grafika, je až príliš pekná.. sleduješ Naruta? no tak to neviem, kedy to budeš mať za sebou, podľa mňa sa ešte dosť načakáš :D
s poviedkou by si mohla pokračovať, ak budeš chcieť, mne sa páči, je to také zo života, lebo väčšinou čo čítam (tú trochu), tak je to fantasy a pod. :) teraz mám chuť sa korčuľovať, čo sa mi u ž poriadne dlho nestalo a ani to nie je možné :D