N E P O CH O P E N Á - Články

Desať - Chapter 5

Sat, 08 Jan 2011 08:39:59 +0100

Predposledná kapitola, ktorá je zatiaľ napísaná... A vôbec netuším, či napíšem aj nejakú ďalšiu... naposledy som tento príbeh písala ešte v lete... a od tej doby som sa dosť zmenila. Svoje myšlienky... a slovnú zásobu... neviem si už predstaviť poriadne tie chvíle, čo som tu opisovala, pretože to už nezažívam (našťastie) a vôbec neviem, ako by to dopadlo, kebyže pokračujem... No, rozhodnutie aj tak stále ostáva na mne. Uvidíme... a keď tak, aspoň 6. kapitolu tu pridám. Hoci tá má záver, ktorý by skutočne potreboval pokračovanie...

P.S. Som dosť na dne a neviem, ako ďalej. Škola sa už blíži a... doprčíc, ja o tom nechcem hovoriť! Aj keď by som to potrebovala...

P.P.S. Pozerám, konečne, po dlhej dobe nejaké anime - K-On! ^^ Už druhú sériu :) ^{(a som závislá na endingoch :DD)}

chapter 5

Cez prestávky som obyčajne ostávala na svojom mieste a dívala sa von oknom. Alebo som sa len tak prechádzala po triede. Nepotrebovala som sa každú prestávku premávať po chodbe, ako moje ostatné spolužiačky. Neviem, čo tým sledovali, keď vždy vyšli z triedy so zvonením a so zvonením sa aj vracali.

Viola tiež často chodievala na chodbu. Pri nej mi to však nevadilo. Ale neviem prečo. Rozmýšľam, aký som strašný pokrytec.

Rozhliadla som sa po triede a uvedomila si, že okrem mňa a niektorých chalanov v triede nikto nie je. Bola veľká prestávka.

Oprela som sa o stenu pri okne, hlavu pootočila a dívala sa von. Nikdy mi veľmi nevadilo, že musím chodiť do školy, tak, ako to vadilo takmer všetkým mojim spolužiakom. Rada som poznávala niečo nové, niečo nové sa učila, len mi občas prekážala atmosféra, v ktorej som sa to učila... Ale už som si zvykla. Vždy si treba zvyknúť.

Ako skončilo vyučovanie, namierila som si to do jedálne, ako každý deň. Za sebou som však začula kroky a smiech. Samozrejme, aj iní šli na obed. Potom som však zacítila čiusi ruku na svojom ramene. Striasla som sa a mala som pocit, že spadnem na zem. Nemohla som udržať rovnováhu.

"Sofi! Preboha, Sofi, upokoj sa! To som len ja."

Zadívala som sa na osobu, ktorá na mňa prehovorila. Bola to Viola.

"Upokoj sa. Je to okej, len pokoj... dobre?" stále sa mi prihovárala.

Chytila ma za ruku a pomaly ma dovliekla k najbližšej lavičke, aby som si mohla sadnúť.

Dychčala som.

"Fajn, už je dobre, len pokoj."

Viola sedela vedľa mňa a šúchala ma po chrbte, aby ma čo najrýchlejšie upokojila. Pozrela som sa na ňu. Vyzerala ustarane, ale ani to som nedokázala brať ako ospravedlnenie.

"Vivi... zbláznila si sa? Toto mi už nikdy nerob," vyslovovala som slovo po slove medzi nádychmi a výdychmi.

Keď som sa znovu pozrela na Violu, videla som, ako očervenela. Takmer by som povedala, že jej bolo do plaču.

"To nič, Vivi, som okej. Len ma, prosím, už takto nestraš, dobre?"

A Viola prikývla.

Chvíľu sme len tak sedeli, rozmýšľali a oddychovali. Zodvihla som hlavu a zadívala sa na oblohu. Uvidela som lietadlo. Šlo dosť nízko. Za tento deň bolo len prvé. Nejakú dobu som ho pozorovala, ako sa stále viac a viac vzďaľuje, potom som však svoj pohľad opäť upriamila na Violu.

"Vivi, chcela si odo mňa niečo?"

"No... áno. Chcela som si len niečo potvrdiť, ale teraz to asi nie je také dôležité."

"Nie, to je v poriadku, som okej. Tak povedz, čo si chcela?"

"Zajtra ideme s Peťom a Teom, že? Lenže na zajtra som bola dohodnutá aj s Diou a Verčou. Úplne mi to vypadlo, je mi to ľúto. Asi nebudem môcť ísť s tebou."

"Aha... no, nič no. Hádam to nejak prežijem aj sama," povedala som a usmiala som sa. Bol to silený úsmev.

"Fakt ma to mrzí."

"To je v poriadku, Vivi. Len... nevieš náhodou, kde je "veľký umelý"? Pretože na ňom majú mať ten tréning, len ja absolútne neviem, kde to je..."

"Jasné, viem. Pamätáš si, kde si sa rozlúčila s Peťom? On musel niekde zabočiť, však?"

"No áno."

"Tak, keď pôjdeš tadiaľ, dostaneš sa k jeho škole. A vlastne k škole všetkých tých báb a chalanov, čo vtedy prišli na basket..." Prikývla som. "A keď zájdeš cestou doprava a dostaneš sa za ich školu, už by si mala vidieť niečo veľké zelené. To je ten štadión. Nie je od školy ďaleko."

"Uhm... ďakujem. Hádam si to zapamätám."

"Nemáš zač," usmiala sa.

Viola sa odrazu postavila, pozrela k bráne školy a potom znovu na mňa.

"Už ideš, že?"

"Uhm," prikývla.

"Tak zatiaľ pá."

"Maj sa!"

A už jej nebolo.

Ja som zas pokračovala v ceste do jedálne.

Doma som sa rýchlo naučila, čo bolo treba na ďalší deň a potom som si zapla notebook. Nechcela som s nikým chatovať ani nič robiť na internete, len som si chcela pustiť nejakú hudbu a tú mám najlepšiu práve na notebooku. Tie úplne najlepšie piesne, teda tie, čo sa mne najviac páčia, mám v mobile, ale baterka sa rýchlo vybije. Navyše, občas je fajn pustiť si aj tie, ktoré sa mi len páčia a nepovažujem ich za úplne geniálne.

Otvorila som si priečinok s hudbou. V ňom mám ešte niekoľko ďalších priečinkov, v ktorých mám roztriedené piesne podľa interpretov. Klikla som na priečinok "Skillet". A potom som dala prehrať všetko. Ako prvá začala hrať pieseň Comatose. Zvalila som sa na posteľ, zatvorila som oči a len som počúvala.

Zaspala som.

Keď som sa opäť prebrala a pozrela som sa na mobil, uvedomila som si, že som spala asi dve hodiny. Skillet mi už dohrali a notebook bol v úspornom režime. Zdvihla som sa z postele a vypla som ho úplne.

Pozrela som sa von oknom. Ešte sa veľmi nezotmelo, bolo len pol šiestej. Prezliekla som sa do niečoho športovejšieho a rozhodla som sa ísť korčuľovať. Predtým som si však ešte zobrala z kuchyne dobošku a schrúmala som ju cestou von.

Vždy, keď som na korčuliach, počúvam mp3, aj keď viem, že by sa to nemalo. Nič sa mi zatiaľ nestalo, takže nemám dôvod si natoľko dávať pozor. Normálna mp3 sa mi pred časom pokazila, takže teraz piesne počúvam len cez mobil. Vložím slúchadlá a jednoducho sa premávam po meste. Tak, ako aj teraz.

Najradšej chodievam do parku a potom pomedzi bytovky na istej ulici, pretože tam je najlepšia cesta. Úplne hladká, takže nič nepočujete. Nijaké hrkanie koliesok, ani vás nijako nenatriasa a ani s vami nedrme. Lenže po čase vás tadiaľ prestane baviť stále chodiť a hľadáte si nové miesta. Ktorých je v našom meste dosť málo.

Rada sa korčuľujem, len nikdy sa nevydržím korčuľovať veľmi dlho. Nemám absolútne žiadnu kondičku. Niežeby mi to prekážalo, iba niekedy mám taký hnusný pocit menejcennosti a som na seba nahnevaná, že nič nedokážem zvládnuť, že nič nevydržím.

Prefrčala som pomedzi bytovky už tretíkrát a popritom mi do uší hrala skupina The Red Jumpsuit Apparatus. Túto skupinu som objavila len nedávno, ale hneď som si ju obľúbila. Kvôli chytľavej melódii a nádherným pravdivým textom.

Na chvíľu som podvedome zatvorila oči, aby som vnímala len melódiu piesne, no zrejme som to robiť nemala, pretože som pocítila náraz a zrazu som sa ocitla na zemi. Otvorila som oči.

Predo mnou stáli dvaja chalani, obaja na korčuliach. Jeden pridŕžal druhého a pomáhal mu opäť získať stratenú rovnováhu. Vytiahla som z vrecka mobil a pozastavila prehrávanie.

"Ospravedlňujem sa, bola to moja chyba."

Chalani sa na mňa zadívali a chvíľu ostali len nemo stáť (ten jeden už opäť nadobudol svoju rovnováhu).

"Sofia!"

"My... sa poznáme?"

"Už zase si ma nepamätáš?"

"Mrzí ma to, ale svieti mi do očí slnko, takže nedokážem s istotou určiť, kto ste."

Obaja sa razom rozosmiali.

"Myslím to vážne. Moje oči sú občas vážne dosť citlivé," povedala som a pomaly som sa začala zviechať zo zeme. Mala som narazenú ruku a bolela ma, no nedala som to na sebe znať.

Keď som sa už postavila a dokázala poriadne udržať rovnováhu, mierne som si ich prezrela.

"Peťo..."

"Takže sa nám spiaca princezná s citlivými očami konečne prebudila!" vykríkol a usmial sa.

Chcela som mu na to niečo povedať, ale potom som si uvedomila, že som vlastne rada, keď sa usmieva a je šťastný. Aj keby to bola škodoradosť a aj keby sa mal smiať na mne.

Bol úplne iný, než vtedy, keď sme sa stretli prvýkrát. Vtedy vyzerať byť viac smutný, utrápený. A ak je toto pretvárka, tak potom je Peter skutočne výborný herec.

"A predpokladám, že ty budeš Teo...?" zadívala som sa na druhého chlapca s otázkou v očiach.

Prikývol.

"A ty si Sofia," povedal a usmial sa.

Jeho úsmev ma zasiahol, ako facka. Ibaže to až tak veľmi nebolelo. Alebo skôr... bolelo, len iným spôsobom.

Volo - T'es Belle

Thu, 06 Jan 2011 08:53:56 +0100

Tak konečne sľúbená pesnička ^^ (+ preklad). Ak mám pravdu povedať, nie je to práve môj štýl, ale z nejakého neznámeho dôvodu som si ju obľúbila. Možno práve preto, že je vo francúzštine a... ešte aj kvôli textu ^^

O mojom živote toho teraz neviete veľa, že? :D Je to iné, ako na mojich starých blogoch, ja viem... len, už akosi nemám silu sa niekomu spovedať... a nechcem.

Bojím sa.

Mám pocit, že mi prestáva vyhovovať vaše komentovanie mojich "denníčkových myšlienok"... pretože niekedy máte pravdu, ale ja... akoby som ju nechcela počuť. Alebo nepoviem úplne všetko a vy si z toho utvoríte svoje závery... a mne sa zdajú nesprávne. Nechcem, aby skončilo komentovanie mojich článkov. Len vysvetľujem, prečo už toľko nepíšem denníčkové články...

Jo a mimochodom, veľmi poeticky to znieť nebude (ten text), pretože stále som len začiatočník a snažila som sa vystihnúť to najhlavnejšie, pointu...

Volo - T'es Belle

_{preklad ↓}

Si krásna, keď sa usmeješ

Si krásna celý čas

Si rovnako krásna, keď sa smeješ

A je vidno tvoje zuby

Si krásna, keď sa červenáš

Si krásna za všetkých okolností

Si rovnako krásna, keď žartuješ

Práve v tichu

Si krásna, keď sa spletieš

Si krásna, keď sa nadchneš

Si krásna, prepočítavam

Rovnako, keď máš výraz hlupáčika

Si krásna, keď sa hneváš

Na môj dušu, si krásna

Si rovnako krásna, aj keď sa hneváš

Nie je to však moment, kedy ti to môžem povedať

Už od čias mojich nejasných lások

Bol som hluchý k ich brutálnemu odvrhnutiu

A ako láska, čo si zo mňa vždy robila žarty

Musím byť slepý, predpokladám

Si krásna, keď piješ

Si krásna, keď si prejedená

Si krásna, keď nekráčaš rovno

A priveľa rozprávaš

Si krásna, keď spíš

Si krásna, keď pochrapkávaš

Si krásna, áno, veľmi

Rovnako, keď som tebou očarený

Si krásna nevyspatá

Si krásna a ja ti prisahám

Si krásna rovnako, ako keď si bola učesaná

Cez svoje prikrývky

Si krásna, keď mi vyčítaš

Moju nečestnosť

Ale rovnako krásna si, keď sa zastihneš neupravená

Zachovám si to pre teba

Už od čias mojich nejasných lások

Bol som hluchý k ich brutálnemu odvrhnutiu

A ako láska, čo si zo mňa vždy robila žarty

Musím byť slepý, predpokladám

Nanette Hirondelle

P.S. Takisto si nemôžem byť istá, či je to preložené úplne správne... ale text by mal byť skutočne približne nejaký takýto ^^' Prvou strofou som si úplne istá :D xD

P.P.S. V poslednom čase mám strašne divné pocity...

rok 2010. každý rozpráva ostatným svoj príbeh. príbehy nás utvárajú. poznať niekoho znamená poznať jeho príbeh.

Sat, 01 Jan 2011 09:23:11 +0100

Premýšľaš, aké by to bolo. Premietaš si to celé znovu a znovu, zakaždým niečo trochu zmeníš, ale v hĺbke duše aj tak neveríš, že by sa ti to niekedy mohlo stať. Toto sa predsa stáva ostatným, nie tebe.

^{(Tonya Hurleyová, ghostgirl)}

Vítam vás pri poslednom článku na tomto blogu v roku 2010.

Rozhodla som, že tu "svoj" rok 2010 zhrniem, pretože... bol pre mňa asi najzlomovejší od začiatku môjho života (nepočítam roky, kedy som bola batoľa, urobila prvé krôčiky, povedala prvé slovo, naučila sa vyslovovať "r",...).

Prvé mesiace boli v podstate rovnaké, ako po minulé roky na druhom stupni. Nikto sa so mnou nerozprával. Jediná osoba, ktorej som verila, sa na mňa vykašľala a veľmi úspešne ma ignorovala.

Potom nasledoval koniec marca, kedy som šla na skúšky na školu do Banskej Bystrice. Ešte v ten deň som sa dozvedela, že ma zobrali. Bola som neskutočne šťastná a spolužiaci sa so mnou začali baviť... pretože si možno konečne uvedomili, čo som v ich triede znamenala. Človeka, ktorý bol vždy ochotný nechať ostatným odpísať úlohy a cez písomky radil...

V apríli som bola na skúškach v ZA. Takisto ma zobrali. Viem, že z tejto správy som už nebola taká nadšená, aj keď som mala radosť, ale v kútiku duše som proste... akoby trochu očakávala, že ma zoberú. Predstavovala som si, že už na tej škole jednoducho som a tak... sa stalo.

Ľudia ma začali brať ako normálneho človeka. Učitelia z krúžkov boli smutní, že ďalší rok už na ne chodiť nebudem. A triedny... takisto som mala pocit, že je z toho trochu mimo... akoby ani nepredpokladal, že by ma skutočne mohli zobrať.

Ďalší zlom nastal na konci mája. Pamätám si, že som v ten deň bola ako chodiaca mŕtvola a bolo mi dosť hrozne... večer sme potom šli s tou osobou, ktorej som verila vonku. A práve v ten deň bolo vystúpenie/súťaž nazvaná Tanečný Kubín a ona sa tam chcela ísť pozrieť. A stretla tam svojho kamaráta, ktorý šiel na ďalší deň do Česka. Takže sme sa tam ešte veľakrát vracali, aby sa s ním rozlúčila. A potom sme sa s ním a jeho kamarátom ešte stretli pred budovou a oni nás šli odprevadiť. Ten jeho kamarát bol práve Tybalt.

Ďalší zlomový dátum, 20.06. 2010 kedy som konečne nabrala toľko odvahy, aby som Tybaltovi povedala, čo cítim. Trvalo mi to približne štyri týždne... xD Viem, že sme sa spoznali v sobotu a začali spolu chodiť o tie štyri týždne v nedeľu (a on v pondelok odchádzal na plavecký xD proste natesno :3).

Prežila som nádherné leto po boku Tybalta, aj keď nie vždy to bolo len pekné. Boli tu aj chvíle, kedy som si myslela, že už to nemá zmysel... kedy som sa cítila úplne nepotrebná, podceňovala som sa a nevedela, čo robiť ďalej. Zažila som zopár nepekných chvíľ s jeho bývalou a zažila som zopár nie veľmi pekných šokov... Ale som tu, žijem. A možno práve pre tieto veci viem, aký môže byť život krásny.

Začala som na novej v škole, v inom meste, na internáte, ďaleko od všetkých, na ktorých mi záleží, ďaleko od ľudí, na ktorých som bola závislá.

Naplakala som sa. Ešte sa naplačem. Ja viem. Vybrala som si sama, na škole sa mi páči, len... keby to nebolo tak ďaleko.

S Tybaltom sa počas normálneho školského roka vidíme dokopy dva dni v týždni... a mňa hrozne bolí, keď vidím zničeného aj jeho. Tomuto... som sa chcela vyhnúť. Obávala som sa toho už na začiatku... ale mám pocit, že som mu o tom nikdy nepovedala. A možno by som mala...

Zažila som chvíle nekonečnej prehry, nešťastia a smútku... prežila som chvíle lásky, humoru a šťastia. Vraví sa, že bolesť sa strieda s radosťou. A ja teraz viem, že je to pravda :)

Nanette Hirondelle

P.S. Chcela by som vám popriať veľa šťastia do roku 2011, zdravie, lásku a veľa veľa úspechov ^___^

P.P.S. A mimochodom, v tomto roku som "spoznala" takisto novú hudbu, do ktorej som sa úplne zamilovala (Nirvana, Guns N Roses, Queen.... *-*). A po prvýkrát vo svojom živote som bola na Rockovom zábere! :D 13. rockovom zábere... xD ^^ s Tybaltom. A bol to jeden z najkrajších dní, večerov a nocí, čo som s ním prežila. A po celý svoj doterajší život... :)

P.P.P.S. Netuším, kde sa momentálne nachádzam, ale keď to zistím, dám vám vedieť :D

Desať - Chapter 4

Thu, 30 Dec 2010 12:15:27 +0100

Okej, po dlhej dobe opäť ďalšia kapitola. Hádam sa bude páčiť :)

Mimochodom, nasledujúce dni tu asi veľmi nebudem, pretože musím prečítať zopár kníh (je o ne veľký záujem a ja nemám práve nejako veľmi veľa času... n_n"), takže sa tu budete musieť (opäť) zaobísť bezo mňa. Len... zajtra by som chcela napísať jeden článok. Bude prednastavený na jednu určitú hodinu (ktorú vám, zatiaľ, neprezradím :D), čiže ak tu budete večer, možno ho stihnete ešte v ten deň... ale je to naozaj len veľmi malá pravdepodobnosť :DD

chapter 4

Dnes ráno som opäť vstala príliš skoro. Asi to začnem neznášať.

Vyšla som z izby, namierila si to do kuchyne a z hornej skrinky, čo máme nad kredencom, som vytiahla čokoládové cereálie. Nasypala som si ich do misky a s ňou sa vracala do izby. Mlieko si k tomu nikdy nedávam, nepijem ho už od mala. Ani neviem prečo, proste som mu nejako neprišla na chuť.

Tiež som nechala zovrieť vodu na čaj.

Počas čakania na to, kedy sa ručičky hodín dostanú na to správne číslo, som si zapla svoj notebook. Dostala som ho na trináste narodeniny.

Ako som ho zapínala, cítila som niečo zvláštne. Akoby som na niečo zabudla, na niečo dôležité. Chvíľu som rozmýšľala, ale keď mi nič nenapadalo, len som mykla plecom a vrátila som sa do kuchyne naliať si čaj. Ráno som vždy pila citrónový.

Keď som sa opäť vrátila do izby, všimla som si, že na stoličke som si nechala veci, ktoré som si včera vyzliekla, ako som prišla zo školy. Bol to môj zlozvyk. Zložila som teda tričko aj nohavice a vrátila ich do skrine. No z vrecka nohavíc mi vypadol akýsi papierik. Zodvihla som ho zo zeme a prečítala si, čo na ňom bolo napísané. A vtedy som pochopila, prečo som mala ten zvláštny nutkavý pocit, keď som zapínala notebook.

Peter.

Peter a jeho e-mialová adresa.

Rozmýšľala som, či mu mám napísať alebo sa na to vykašlem. Nebude to príliš skoro, keď mu napíšem hneď na druhý deň? Ale keby som mu napísala až zajtra, nenahneval by sa?

Bola som mierne v rozpakoch, nevedela som čo spraviť. Zatvorila som teda oči a rozmýšľala, ako presne to cítim ja. Či mu chcem napísať alebo nie.

Napíšem mu.

Ako náhle sa mi teda zapol notebook so všetkým, čo sa zapnúť malo, na internete som klikla na stránku gmailu. Prihlásila som sa do svojej schránky a otvorila si novú správu. Keď som sa pozrela na papierik, ktorý mi dal Peter, prekvapilo ma, že on má mail takisto na gmaili. Trochu som sa pousmiala a začala som písať.

Komu: p.layton@gmail.com

Predmet: Ahoj! (nič iné ma vtedy nenapadlo)

Zdravím, Peter! To som ja, Sofia.

Čo sa týka toho nápadu, že by sme mohli ísť niekedy von aj s Teom... No, rozprávala som sa o tom s Vivi a povedala, že ona by tiež rada šla. Tak... len by som chcela vedieť, či to bude prekážať alebo nie... Daj mi vedieť, prosím.

Ja mám čas väčšinou v pondelky a štvrtky. Teda vlastne aj zajtra, lebo je štvrtok (xD), ale dokážem sa prispôsobiť, ak by ste čas nemali Vy.

Dúfam, že sa čoskoro lepšie spoznáme.

S pozdravom Sofia

Ešte raz som si ten mail prečítala a potom som klikla na "odoslať". Neskôr som si však uvedomila, že je to vážne divný mail. Ale... čo som mala teda napísať? Peter chcel predsa vedieť len to, či by som s nimi niekedy nešla von. Šla. Takže... treba niečo viac? Veď aj keby, tak odpíše. Dúfam.

Oprela som sa lepšie o operadlo stoličky, vzala som do rúk svoju misku cereálií a lyžičkou som ich začala vyjedať a zapíjať čajom. V e-mailovej schránke som ostala prihlásená, len som stránku zminimalizovala.

Keď som dojedla a dopila, odniesla som misku aj pohár do kuchyne a tam som ich umyla. Rozhodla som sa tiež, že sa už začnem obliekať do školy. Zo skrine v mojej izbe som vytiahla čierne tričko s trištvrťovými rukávmi a s dosť veľkým výstrihom. Nemalo nijaký vzor, len akési nápisy. Potom som vytiahla rifle z tmavej rifľoviny, ktoré sa pri členkoch rozširujú a tie som si obliekla. Boli asi moje najobľúbenejšie.

Sadla som si znovu za počítač a pozrela na mail.

Nová správa?

Žeby mi už Peter odpísal? Ale veď... to by bolo akési príliš rýchle, navyše som pochybovala o tom, že je ráno tiež na internete.

Dala som prezrieť novú poštu.

Bola od neho.

Od koho: p.layton@gmail.com

Komu: devil.sophie@gmail.com

Predmet: RE: Ahoj!

Ahoj, Sofia! Som veľmi rád, že si mi napísala, aj keď som to nečakal tak skoro... Tým však nemyslím, že bolo zlé, keď si napísala :) No... asi sa trochu zamotávam, ospravedlňujem sa.

To, že pôjde aj Viola nám absolútne neprekáža. Alebo aspoň mne, ale Teo určite nebude proti. A keby niečo, tak to prežije. Heheheh!

Zajtra máme s Teom futbalový tréning, ale po ňom by sme mali mať čas. Alebo sa tiež môžete na nás prísť s Violou pozrieť, nebude nám to prekážať. Začíname o tretej a končíme niekedy okolo pol piatej. Hoci môže sa to aj predĺžiť. Kebyže nám tréning odpadne, počkáme Vás.

Ehm... vieš ale, kde chodia futbalisti trénovať? Keby nie, tak to je blízko našej školy na umelom štadióne. Niektorí to volajú aj "veľký umelý".

Tešíme sa na Vás.

S pozdravom Peter

Pozrieť sa na futbalový tréning? To by sa zrejme páčilo Vivi. Budem sa s ňou o tom musieť porozprávať. Ťaží ma však jedna vec... A veľmi sa mi nepozdáva.

Od koho: devil.sophie@gmail.com

Komu: p.layton@gmail.com

Predmet: RE: Ahoj!

Myslím, že Vivi sa bude celkom pozdávať ten nápad s tréningom. Len... bude to v poriadku s Teom? Totiž... ja viem, že uňho to nie je až také silné, ako u mňa, ale predsa len veľa ľudí vyvoláva stres. Ak to Teovi skutočne nebude prekážať, myslím, že okolo tretej by sme sa na Vás teda prišli pozrieť. Len chcem mať istotu.

A máš pravdu, neviem, kde je "veľký umelý", ale myslím, že Vivi to vedieť bude. A keď nie, nejako si už poradíme :))

S pozdravom Sofia

Chvíľu som čakala pred notebookom a len tak čučala na obrazovku. Keď sa však niekoľko minút nič nestalo, začala som si baliť veci do školy. Takmer nikdy to nerobím večer, pretože viem, že ráno sa vždy skoro budím a nemala by som čo robiť. Potom by mi skutočne ostávalo len to prechádzanie sa po meste.

Keď som na notebooku, väčšinou si púšťam aj hudbu. Nahlas. Teraz však moja mama bude zrejme ešte spať. Máva totiž poobedné a ja ju nechcem budiť. To v žiadnom prípade.

Je to... všetko je to tak ťažké.

Po chvíli sa pozriem opäť na obrazovku a uvidím novú správu. Otvorím ju.

Od koho: p.layton@gmail.com

Komu: devil.sophie@gmail.com

Predmet: RE: Ahoj!

Nemaj strach. Čo sa týka tréningov a zápasov, Teo si už zvykol. Musel si, ak chcel hrať futbal. Väčšinou sa na nás aj tak díva veľa ľudí, takže myslím, že keď pribudnú ďalšie dva páry očí, tak to ani nepostrehne. Skutočne sa nemáš čoho obávať.

Zajtra sa teda uvidíme.

S pozdravom Peter

Vydýchla som si. Takže... to prekážať nebude, to som rada. Teraz ešte tieto "novinky" oznámiť Viole.

Cestou do školy som na oblohe uvidela lietadlo. Bolo poriadne ďaleko, ale mojimi očami som ho dokázala zachytiť. Všetci vždy tvrdili, že mám dobré oči. A ja som len rada, že ich mám, také, aké ich mám. A že ich vôbec mám.

"Hej, včera si tu prišla tesne pred zvonením a teraz zase nejako skoro. Čo sa deje?" vybafla na mňa Vivi, ako náhle som vstúpila do triedy.

"Musím ti niečo povedať," usmiala som sa a úplne odignorovala jej poznámku.

"Počúvam."

"Napísala som Petrovi."

"A?" zasvietili jej oči.

"Zajtra sa máme stretnúť."

"Hmm...."

"Budeš tam aj ty."

"Super!" zvýskla.

"Myslela si si, že by som šla bez teba?"

"No... napadlo mi to."

Chvíľu som krútila hlavou nad Viviným zmýšľaním, potom ma však prerušila svojou ďalšou otázkou.

"A kde sa stretneme?"

"Máme prísť na ich futbalový tréning. Mávajú ho na "veľkom umelom". Dúfam, že vieš, kde to je, pretože ja nie. No a potom, že by sme niekde šli... zrejme."

"Futbalový tréning? Super!"

"Vedela som, že sa ti to bude páčiť."

"To si píš, že hej!"

Spoločne sme sa rozosmiali.

"Takže na zajtra si nemám nič plánovať, vravíš?"

"No, ak chceš ísť..."

A opäť smiech.

Posadili sme sa do lavice a chvíľu sa o tom ešte rozprávali. Potom zazvonilo.

28.12. '10 aneb T'es Belle...

Tue, 28 Dec 2010 16:18:30 +0100

Čo sa týka titulku, inšpirovala som sa jednou francúzskou pesničkou, ktorá mi teraz stále chodí po rozume a viac-menej sa ju snažím preložiť (iba niekedy mi to nie celkom ide), a keď bude celá preložená, rada by som ju tu zverejnila. Teda tú pieseň + preklad. Hádam sa vám bude páčiť rovnako, ako sa páči mne, hoci to nie je práve môj štýl.

Okej... mal byť článok o Vianociach, že? No... už je to nejaký ten čas a zrejme veľa z nás už aj zabudlo, že vôbec Vianoce boli, takže... veľmi vykecávať sa nebudem :) Doobedu sme upratovali, poobede som bola chvíľu doma sama, potom som bola s Tybaltom, potom u babky na štedrovečernej večeri a potom opäť s Tybaltom až do nejakej tej pol desiatej, ak nie dlhšie. Čomu som sa potešila asi najviac, je knižka Malý princ celá vo francúzštine (prvú kapitolu už mám preloženú :D), potom tričko Guns N Roses, červeno-čierna arafatka a knižka - román Emily Strange ^____^ Ostatok boli veci, ako dostáva asi každý z vás, nejaké oblečenie, drogéria... Jo, a aby som nezabudla, dostala som veeeeeeľký slovník francúzsko-slovenský, slovensko-francúzsky a... od Tybalta plyšového zajačika a ešte zopár drobností :3

Inak je všetko stále viac-menej po starom. Prežierame sa medovníkmi a salonkami, zo šľahačkového koláča som, ako zvyčajne, stále behala na záchod, čítam, trochu sa učím, som na internete (o blog sa, samozrejme, stále nestarám... ale BS obieham, nebojte sa :D) atď., atď., atď.... Oh a mimochodom, som ostrihaná.

Moje vlásky utrpeli šok práve dnes, približne o štvrť na tri a trpeli až do hodiny tretej... (nie je to zas také strašné, len... nechcela som sa dať ostrihať preto, že som chcela zmeniť účes, ale preto, že mávam teraz veľmi mastné vlasy ^{internátna voda brutálne vysušuje}, míňam veľa šampónu ^{hospodárska kríza}, príliš mi padajú a... ešte by sa našlo veľa dôvodov... jasné, rozštiepené končeky... a lupiny... ^^' áno, veľa).

Veď dorastú... :)

Hmm... rozmýšľam, či je ešte niečo, čo by som mohla povedať/napísať/oznámiť.

Nie... už asi nie... vypisovať sa z pocitov zatiaľ nechcem a mám dojem, že strácam v blog dôveru... takže to budú zrejme väčšinou články s mojou tvorbou... alebo niečo podobné, ako toto.

Nanette Hirondelle

P.S. Na tému týždňa písať článok nebudem. Aby bolo jasné. Nepatrím k yaoistkám.

P.P.S. Keď si ešte raz prečítam a skontrolujem kapitoly Desať, zopár ich tu aj zverejním... do konca prázdnin času dosť... dúfam ^^'

P.P.P.S. A čo sa týka básní, to ešte uvidíme :D

P.P.P.P.S. Ale pieseň tu bude určite ~___^

P.P.P.P.P.S. Fotka mňa v červenej arafatke a tričku Guns N Roses ↓ ^______^

Bola som celá v čiernom :D nohavice, mikina, tričko (na ňom bolo to s Gunsami) a aj bundu mám čiernu :D

P.P.P.P.P.P.S. Ak by niekto chcel vedieť, prečo Guns N Roses, tak zrejme preto, že teraz ich dosť počúvam (spoločne s Nirvanou a Skillet ^^). Naviedli ma na nich práve Tybalt s jeho kamarátom ^___^

Bez názvu

Sun, 26 Dec 2010 11:37:36 +0100

Báseň. Vznikla posledný týždeň, čo som bola na intráku (teda posledný pol-týždeň). Rozmýšľala som, aký jej dať názov... nakoniec som však skončila pri tom, že názov ani nepotrebuje. Že to bude lepšie "Bez názvu"...

Opäť skôr pesimistická. Ale... veď už ma poznáte ^_^'

Bez názvu

Moje srdce tu nikdy nie je so mnou

Pretože ostáva u teba

Je ťažké preraziť hmlou

A nájsť samého seba

Už si zistil, kto si?

Ja nie...

Našiel si života krásy?

Zmierenie?

Nevypovedané slová?

Tie zvuky

čo počuť znova a znova

Len jemný vánok

Pohladí ťa po tvári

A sladký spánok

Prichodí... vari

Keď zodvihnem ruku k nebu

Objavia sa hviezdy?

Oblohu objavím už bledú

Prší

ako z klenby

Ten dážď slaných sĺz

Kvapiek z tmavých očí

Len zotrieť ich skús

Či sa úsmev neotočí

Len jedno slovo, jedna rada

Keď sa smútok do srdca vkráda

Stačí spomenúť si

A zabudnúť na nemé hlasy

Zabudnúť na plynúci čas

Veď všetko potrebné

je v nás

Nanette Hirondelle

P.S. Možno tu časom pribudne aj článok ohľadom Vianoc... ^^' Hmm... vážne časom.. Ale na Silvester plánujem niečo... special xD ....Hádam sa mi to podarí :)

23.12. '10 aneb Každý má v živote nejaké poslanie... jedinečný dar alebo nadanie, ktorým má obohatiť ostatných.

Thu, 23 Dec 2010 11:21:41 +0100

Keď vidím tvoju tvár

Nie je nič

Čo by som menil

Pretože ty si úžasná

Práve taká, aká si

A keď sa usmeješ

Celý svet sa zastaví

A na moment pozerá

...

Želám pekný deň. Dnešným dňom sa nám začali vianočné prázdniny, ktoré budú trvať takmer tri týždne *-* ^{čo mňa veľmi teší :D} a dúfam, že si počas nich všetci oddýchnete a užijete tú chvíľu voľna :)

Ako prebehol posledný deň školy v tomto roku?

My sme mali skrátené vyučovanie čiže už o pol tretej som bola doma. A počas prestávok nám hrali vianočné pesničky.

Uf... ja vlastne ani neviem, prečo píšem... T-T Deptá ma to. Chcela by som toho povedať toľko, ale akosi to nejde. Viete... na intráku sa nám kradne. Baby sa začali zamykať (nebola som proti), ale zamykajú aj dvere, čo vedú do kúpeľne a od nás sa svieti v sprche, čiže to prekáža babám z druhej izby... tak som si od nich vypočula prednášku, keďže som bola v podstate prvá, čo sa vrátila zo školy, lebo som sa ponáhľala na autobus.

Každej z nás štyroch už niečo zmizlo. Nechápem to.

V pondelok sme boli my tri na študovni a rozprávali sme sa. Jedna z vychovávateliek tam doviedla svoju vnučku, čo bola potom pri nás a počúvala naše rozhovory.

A potom nám vychovávateľka povedala, aké to s ňou je... a musím povedať, že to dievča to vôbec nemá ľahké. Ale videla som na nej, že sa jej páčilo, keď nás mohla počúvať. A vraj potom sa pýtala, či by nemohla prísť niekedy znova.

A v utorok sme boli na divadelnom predstavení. Nebolo to zlé... len na mňa príliš... úchylné... ^^' ^{na niektoré pasáže som sa nemohla ani pozerať}.

Dnes sme so sestrou viazali salonky a budeme ešte stavať aj stromček. Živý. A... tieto Vianoce budú pre nás (pre našu rodinu) úplne iné, než ako sme zvykli mať... Nechcem rozoberať prečo, ale... asi chápete, že sa niečo stalo.

Mimochodom, ja viem, že už to vravím druhýkrát, ale... pondelok bol dňom, kedy sme s Tybaltom už pol roka ^^ Mám pocit, že si život bez neho už nedokážem ani len predstaviť...

Nanette Hirondelle

P.S. Zmenila som design ^^

P.P.S. Počas prázdnin tu chcem zverejňovať príbeh Desať a takisto aj svoje doterajšie básne (tento týždeň na intráku znovu jedna vznikla ^^'). Hádam sa budú páčiť :) A mimochodom, ak by náhodou niekto vedel o nejakej literárnej súťaži, bola by som rada, kebyže mi dáte vedieť :) Je mi jedno, či poviedka alebo báseň, len zrejme nič s fantasy... to nie je práve moja parketa ^^'

P.P.P.S. A ak by som sa dovtedy už neozvala, tak šťastné a veselé! :D

Sneží

Sat, 11 Dec 2010 12:59:18 +0100

Báseň ovplyvnená tým, že konečne začalo snežiť (bola napísaná už pred nejakým časom) a zrejme hlavne tým, že na intráku bývam vážne dosť depresívna. Mala som už zopár takmer nezvládnuteľných stavov... ale nakoniec sa ukázalo, že sa zvládnuť dali. S pomocou Lenky :) (však ona vie...).

Hádam sa vám bude páčiť. Písala som ju v škole na "takmer" voľnej hodine s pohľadom upreným von oknom :)

Sneží

Sneží

Máš to rád?

Sneží

Nevadí ti ten chlad?

Sneží

Roztopia sa vločky

keď dopadnú na moju dlaň?

Sneží

Ja aj ty

Zas ostávaš sám

Keď zakloním hlavu

A pozriem do neba

Keď zachytím vločku malú

A spomeniem na teba

Nie si tu

Ja viem

Cítim samotu

Keď vidieť ťa

nemôžem

Sneží

Čistota z neba?

Sneží

Nevinnosť treba?

Sneží

Zachytávam vločky

Sneží

Už len kvapôčky

Snežia

zamrznuté slzy

Snežia

a srdcia zmrzli

Snežia

a všade cítiť chlad

Snežia

roztopia sa

Snáď

Nanette Hirondelle

P.S. Pred touto básňou boli napísané ešte iné, len... tie možno zas niekedy inokedy :)

11.12. '10 aneb Chcem byť človekom, ktorý sa mi nehnusí.

Sat, 11 Dec 2010 12:28:15 +0100

Po vyše ôsmich rokoch sa zapozeral von oknom. Pršalo. Bol to jeho dážď. Jeho pohľad z okna jeho bytu. Pousmial sa. Už ni je smutný. Ani sám. Necíti smäd, necíti hlad. Aj bolesť sa pominula. Našiel to, čo vtedy hľadal. Samého seba. Nič viac. A pritom všetko.

Zdravím.

Dlhá neaktivita, ja viem.

Ale občas mám proste strach. Už som sa sklamala vo veľa veciach a bojím sa, že ak tu niečo napíšem, niekto na to zareaguje a zareaguje tak, že sa ma to dotkne... čo bude potom? Čo spravím?

Nie, nechystám sa to tu zrušiť. A ani sa nechystám niekam premiestňovať. Nemalo by to zmysel. Vždy by to bolo to isté, o rovnakom. Zase by sa našli ľudia, ktorým by som vadila, ktorí by moje myšlienky odsudzovali a komentovali "Och, môj bože....". Akoby som mohla za to, čo cítim...

Ale niekde sa vypísať musím. Nemusím, ale potrebujem...

Na štvrtok nerada spomínam.

Tento týždeň sme si vymenili s Tybaltom v mobiloch pamäťovky, lebo ja už som nezvládala počúvať stále to isté. Moje.

A tak som celý týždeň počúvala pesničky, ktoré počúva on. Moje spolubývajúce boli na takú hodinu až dve vonku a ja som ostala na intráku. Ľahla som si do postele a pritom počúvala Nirvanu (najpočúvanejšia Tybaltova skupina). Keď sa baby vrátili, vypla som to, lebo ony to proste počúvať nemôžu. Jedna poznamenala, že vyzerám ako niekto s najväčšou depresiou na

svete. A potom ešte dodala, že by som bola dobré EMO.

Možno áno...

Večer som potom ešte asi pol až trištvrte hodinu plakala.

Neviem, čo ma to pochytilo, ale už som to potrebovala dostať zo seba...

Je toho veľa, čo neviete. Čo nikto nevie...

Chcela by som sa vypísať ešte z viacerých vecí, ale mám strach. A v poslednom čase je toho strachu vážne dosť.

Aký bol Mikuláš? Dúfam, že štedrý :) Nám "spravili Mikuláša" aj na intráku a tiež v škole.

A už sa blížia Vianoce, všimli ste si? :D A hlavne prázdniny! ^^ ^{Uf, nemám tušenia, či do Vianoc ešte vôbec napíšem nejaký denník...}

No... radšej už nič nebudem písať... aj tak by to boli len drísty postrádajúce pointu. A výlevy. Žvásty. Prázdne reči.

Možno tu hodím ešte zopár svojich "nových" básní. Možno.

Nanette Hirondelle

P.S. Za chvíľu to už bude pol roka, čo som s Tybaltom ^^

Opustená

Sun, 21 Nov 2010 09:04:45 +0100

Dlho som už nezverejnila nijakú báseň... takže teraz sa na to dávam ^^' Iba ma trochu hnevá, že ja som ju už písala v podstate... v septembri. A odvtedy vzniklo ešte viac básní... no hádam sa mi podarí ich tu časom podávať, i keď sú dosť morbídne a depresívne. A zväčša sa ani veľmi nerýmujú.... Konkrétne v tejto básni v poslednom veľkom (dlhom) odstavci rým akoby úplne chýbal, hoci tam je, ibaže strašne nepravidelny ^^'

Neviem už presne, kvôli čomu vznikla práve táto báseň. Asi z pocitu opustenosti a bezmocnosti na intráku... a tým, že sa tam cítim úplne všetkým ukradnutá...

Opustená

Vidím ťa

stáť tu

na mieste

kde sme sa prvýkrát stretli

Vidím ťa

hľadíš k návratu

na ceste

kde kedysi ruže kvitli

Keď sa obzriem späť

Kto tam bude stáť?

Ak ti raz poviem leť

Skutočne uletíš

a necháš ma tak?

Spomienky...

...sú to len domnienky

A ja pozerám von

Vidím tvoju tvár za oknom

Vidím nás

Každý je sám...

Prečo to tak je...?

Prečo obrazu chýba rám...?

Keď sa obzriem späť

Vidím teba

Ak budeš smieť...

Budeš pri mne

keď bude treba?

Keď sa obzriem za seba

Keď sa pozerám do neba

Keď zatváram oči

Keď si vravím, že čas lieči...

Vždy si tu ty

Vždy vedľa mňa

Vždy po mojom boku

Vždy v mojej mysli ukrytý

Vždy podržíš ma

Každý deň v tomto roku

Každý deň v mojej mysli

Každý deň môjho života

Každý deň akoby bol ten istý

Ak nebudeš vedľa mňa

Ak nebudem cítiť tvoj dotyk

Ak ostanem úplne sama

Ten pocit sa zmení na zvyk

a mňa pohltí temnota...

Nanette Hirondelle

P.S. Takže k zmene designu som sa dostala už pred Vianocami ^___^

14.11. '10 aneb Každé trápenie, ktoré je nám zoslané, je možno určené k tomu, aby sme v sebe pokročili a vyrástli.

Sun, 14 Nov 2010 08:29:45 +0100

Niekedy v mojich ušiach začne zvoniť a ja počujem hlas.

Vraví: Je to v poriadku - zomrieť.

Počuješ to?

Je to v poriadku - zomrieť.

...

Ak si poraním zápästie, nebude to bolieť. Budem len ospalá, opitá pachom svojej krvi, budem cítiť teplo.

Ak je to skutočne to, čo nazývame smrťou, nemám strach.

Som si vedomá toho, že som sa už dlho neozvala. Ale nebolo chuti... Do ničoho. A včera som mala pocit, že sa úplne zrútim. Zosypem ako domček z kariet. Sfúknem ako sviečky na torte. Padnem na dno a už sa nebudem vedieť odraziť....

Nechcem to veľmi rozoberať. Asi... ^^' Je toho veľa. Čo sa stalo a čo by som musela vysvetľovať. Stačí, ak poviem, že to bol snáď najhorší plač v histórii môjho života. Plakala som možno dve hodiny, možno viac... Triasla som sa a stískala nohy aj ruky k telu. Mala som pocit strašnej bezmocnosti a bála som sa... A nikdy som nemala väčšiu chuť niečo si urobiť.

Dôvod?

Tybalt povedal niečo, čo ma hlboko zasiahlo... Príliš... príliš hlboko. A ja som vtedy rozmýšľala, prečo ma pri sebe vôbec chce.

Myslím, že na včerajšok nikdy nezabudnem.

Poobede som nešla hneď za Tybaltom. Chodila som po miestach, na ktorých sme spolu niekedy boli. Na ktorých sme sa rozprávali a kde sme prežili spoločné chvíle... Tých pár slov, ktoré mi napísal, strašne škreli moje vnútro. Chcel to, čo som ja vždy mala. A nikdy... NIKDY som to nechcela. Vždy som sa toho bála. A stále sa bojím. Mám strach už z toho samotného slova. Prenasleduje ma...

Spievala som si. Nahlas. Keď okolo mňa šli nejakí ľudia, iba sa na mňa pozreli, či som kompletná a šli ďalej. Niektorí sa pozerali dlhšie... akoby ma skúmali. Akoby ich fascinovalo to, že som sa skoro rozrevala. Alebo možno to, že som bola sama na takom mieste.

Nakoniec som sa rozhodla ísť za Tybaltom. Nevydržala som to.... možno ani sám si neuvedomuje, ako ho potrebujem a ako mi na ňom záleží...

Plakala som. Znova.

Strácala som nádej. Strácala som zmysel svojho bytia, svojej existencie... Pretože On...

Nie, stop. Už mám príliš vážne myšlienky xD Nevšímať si to. Stačilo... :)

Môžem však podotknúť, že sa to viac-menej vyriešilo... aspoň nateraz. A hoci neviem, čo bude nabudúce, keď sa vrátim, smiem aspoň dúfať. A veriť.

Tybalt mal oslavu. Pretože tento týždeň mal meniny (už ste prišli na to, ako sa volá pravím menom? :D).

A hoci ten deň nezačal práve najlepšie, myslím, že som prežila jeden z najšťastnejších večerov môjho života ^^

Čo sa týka školy, je to stále to isté. Veľa učenia, vtipné okamžiky, smutné okamžiky... etc. A tento týždeň budeme mať na škole ímačky. Vo štvrtok. A v piatom potom branné cvičenie. Streda je voľná, takže budem dúfať, že tento týždeň bude jedným z tých lepších... ^{V stredu ostávam opäť na intráku. Ako aj minule, čo bolo voľno... neoplatilo by sa to. S Elou sa pravdepodobne pôjdeme pozrieť do toho nového obchodného centra - Mirage.}

Rozmýšľam, že by som už mohla zmeniť aj design... ^^' No, hádam sa toho dočkáme cez vianočné prázdniny.

Chcela som písať na jednu istú tému, ale nakoniec... nejako nevyšlo ^^'

Nanette Hirondelle

P.S. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som včera vystrašila na FB. Pôjdem a zmením si už ten morbídny status ^____^

P.P.S. Dva posledné avatary sú robené mnou.

Desať - Chapter 3

Tue, 02 Nov 2010 08:33:39 +0100

Nemám náladu na písanie denníčku. Teda možno by bola, len si nie som istá, čo všetko by som tam písala... čo by som tam vôbec napísala.

Takže tu je ďalšia kapitola Desať, aj keď to pravdepodobne nikto nečíta... nevadí :) Píšem to hlavne pre seba, takže... :D

A mimochodom, konečne som prepísala poviedku, čo som napísala, keď som bola cez leto u ocina. Možno ju tu zverejním. Možno.

chapter 3

Do triedy som prišla tesne pred zvonením. Sadla som si na svoje miesto pri okne. Bola to štvrtá lavica spredu a sedela som s Violou. Myslím, že učitelia vedeli, že potrebujem mať pri sebe niekoho, na kom mi záleží a tomu dotyčnému záleží aj na mne, aspoň dúfam. Preto nás dve hneď nerozsadili, keď sme si na začiatku školského roka spolu sadli.

"Kde si tak dlho trčala?"

Viola ku mne pribehla v momente, keď uvidela, že už som prišla. Často mám pocit, že má dosť hrubý slovník, ale jej návyky už proste nezmením. Okrem toho viem, že to nikdy nemyslí tak tvrdo, ako to povie.

"Stretla som istého známeho."

"Hmm... a kohože?"

"Petra."

"Petra? Akého Petra?" čudovala sa Vivi.

"Pamätáš na tých dvoch chalanov zo včera, čo čakali, kým mi bude lepšie? Tak jeden z nich sa volal Peter. No a druhý bol Teo. A dnes ráno som Petra stretla."

Viola vypúlila oči a nadýchla sa spôsobom, ktorý vypovedá, že niečo nekalé sa jej premieta v mysli.

"Prosím ťa, Vivi, nič také, čo si myslíš ty, sa nedialo. Dokonca som na začiatku ani nevedela, že je to on. Len mi vravel, že Teo je na tom podobne, ako ja... Tiež býva často v strese, ibaže to uňho nie je až také silné. Vraj, že sa len chveje..."

Viola sa na mňa konečne začala pozerať normálne. Potom jej tvár trochu zosmutnela. Zrejme jej napadlo niečo podobné, čo napadlo aj mne vo chvíli, keď mi o Teovi vravel Peťo.

"No, ale aspoň nie si sama," pousmiala sa.

Nato som iba zahmkala a zadívala sa von oknom. Krátko potom zazvonilo na vyučovanie.

"Sofi!"

Trhlo ma. Otočila som sa a uvidela som, ako ku mne beží Viola.

Zo školy sme chodili osobitne, pretože Vivi má aj iných priateľov, nielen mňa, a tiež preto, že ja chodievam na obedy do školskej jedálne.

"Čo sa deje?" opýtala som sa, keď už bola pri mne.

"Uf, teba dobehnúť..." dychčala.

Ja som čakala. Vedela som, že na Violu netreba naliehať, pretože potom by vás naťahovala ešte väčšmi.

"Sofi, povedz mi ešte, ako sa to všetko zomlelo."

"Zomlelo? A čo?" nechápala som.

"No to s tým Peťom."

"Ale ono sa nestalo nič také... zaujímavé. Len sme sa stretli, väčšinou sme mlčali, povedal mi o Teovi, potom sme chvíľu šli spolu do školy, kým nemusel odbočiť a nakoniec mi ešte dal svoju mailovú adresu, nech mu napíšem, ak by som chcela ísť niekedy von s ním a s Teom."

"To akože na rande?"

"Nie! Len tak... ako kamaráti, proste sa pozhovárať a zabaviť. Myslím..."

"Ty myslíš? Takže nevieš vážne, či ťa nepozýval na rande, hej?"

"Nie, rande to určite nebolo!"

Dráždila ma. Tiež tým, ako jej svietili oči, keď sa jednalo o chalanov a baby. Chodenie, bozkávanie a podobne. Myslím, že vždy túžila mať chlapca. Len nikdy nevedela nájsť toho pravého. Mala veľa obdivovateľov a ani sa tomu nečudujem, len skutočne nijaký nebol pre ňu dosť dobrý.

A čo sa týka mňa a chalanov, veľmi som sa tým nezaoberala. A ani som nikoho nehľadala. Len Vivi bola vždy šťastná, keď mal o mňa niekto záujem. Niekedy som premýšľala o tom, či preto, že už ma nebude mať na krku len ona, alebo skutočne chce, aby som bola šťastná a našla si viac priateľov. Ale veľká spoločnosť aj tak nebola nikdy pre mňa.

Videla som, ako ohrnula hornú peru a hrala sa na urazenú.

"Vivi..."

Pozrela sa na mňa a ja som videla, že rozmýšľa. Ale do hlavy som jej nevidela, takže som nemohla vedieť, o čom premýšľa.

"A čo keby sme šli von všetci štyria? Spolu? Ja, ty, Peťo a Teo?"

Tak takýto plán sa jej rojil v hlave.

"Úprimne povedané, je mi to jedno. Je pravda, že by som ich chcela možno trochu viac spoznať, pretože Peter sa mi zdal trochu smutný, keď sa so mnou rozprával... Ja... chcela by som mu pomôcť."

Pozrela som sa na Violu. Jej oči prezrádzali nepokoj a ja som vedela, prečo.

"Prepáč, trepem kraviny. Napíšem mu."

"Fajn," usmiala sa.

Len som nevedela, či to bol úprimný alebo silený úsmev.

Viola ma potom opustila a ja som sa šla naobedovať.

Z jedálne som odchádzala sama, ako vždy. Šla som pomaly. Aj keď mama ešte nebola doma, nechcelo sa mi tam ísť. V poslednom čase som sa nášmu bytu často vyhýbala. A niekedy som mávala pocit, že by mi možno pomohlo, keby sme sa presťahovali. Mame som to však nenavrhovala a ani sa nechystám. Zničilo by ju to. Stále totiž žije v spomienkach na Jakuba, môjho brata...

V meste, v ktorom žijem, som si našla zopár miest, na ktoré vždy rada chodievam. Jedným z nich je napríklad aj starý cintorín, hoci to znie možno trochu morbídne. Je zaujímavé vedieť, že v minulosti tu boli ľudia, ktorí boli možno rovnakí, ako sme teraz my. Naši predkovia. A ľudia, ktorí sú naši známi.

Na tomto cintoríne je umiestnená lavička. Je v tieni, takže je tam dobre aj vtedy, keď všade naokolo praží slnko. Zakrývajú ju ihličnany, ale tiež aj listnaté stromy. A všade sa nachádzajú kríky.

A práve na tento cintorín som ja mierila. Sadla som si na spomínanú lavičku a na chvíľu som zatvorila oči. Rozmýšľala som, čo by sa stalo, keby náhodou ten večný stres, čo pociťujem, spôsobil moju smrť. Čo by potom robila moja mama. Ostala by sama. Vlastne, ostala by ona a moja stará mama, teda mama mojej mamy. Starký totiž už umrel.

Ale aj tak by to bolo kruté.

Nie, nemôžem myslieť na takéto veci, pretože tým, že na ne myslím, ich privolávam a to nechcem. Už nechcem, aby bolo mojej mame viac ublížené.

Otvorila som oči a zahľadela sa do neba. Uvidela som letieť lietadlo. Akoby to malo načasované. Akoby vedelo, že práve v tejto minúte, práve v tejto sekunde sa pozriem na oblohu. Akoby chcelo, aby som ho uvidela.

Mysľou mi prebehlo, že za dnešný deň je to už druhé. Hmm... už? Skôr som mala povedať ešte len. Nevadí. Aj tak sa mi takmer nikdy nepodarí uvidieť ich za deň desať.

Prečo tejto povedačke vôbec verím?

Zodvihla som sa z lavičky a začala sa prechádzať. Čítala som mená na náhrobkoch a tiež priania k poslednému odpočinku. Vždy sa mi to zdá veľmi smutné, ale tiež úprimné. Skutočne úprimné. Neviem prečo, ale proste to tak je, i keď tieto slová dá rodina zrejme vymyslieť niekomu inému a nevymyslí ich pre svojho príbuzného sama. Alebo si práve ten dotyčný povie, ešte pred smrťou, čo mu majú nechať vyryť na hrob. A možno tak je to vždy najlepšie...

Pomalými krokmi som schádzala zo schodov, ktoré viedli k hrobom a dostávala som sa bližšie k východu. Na dnes už toho bolo zrejme dosť a nepotrebujem si privodiť ešte viac pesimistických myšlienok. To skutočne nepotrebujem.

Z najvyššieho a zároveň najmenšieho vrecka na mojom školskom ruksaku som vytiahla kľúče, ktorými som si následne otvorila dvere do bytu. Vyzula som sa a hneď smerovala do svojej izby.

Ako vojdete do nášho bytu, pred vami sa objaví dlhšia chodba. Mám pocit, že je trochu širšia, než normálne chodby bývajú, ale to je len môj posudok. Po ľavej ruke môžete uvidieť dvoje dverí, jedny sú od záchodu a druhé od kúpeľne. Po pravej ruke sa takisto nachádza dvoje dverí. Tie, čo sú k vám bližšie, tie sú od Jakubovej izby. A tie, čo sú ďalej, tie sú od mojej. A keď prejdete chodbou ďalej, rozdvojuje sa. Jednou cestou sa dostanete do kuchyne, druhou do obývačky. A z obývačky potom vedú dvere do spálne. V nej som už nebola veky.

Okolo Jakubovej izby chodím vždy rýchlo. Už len pohľad na dvere od nej vo mne vyvoláva tisíce spomienok. Nie, nechcem zabudnúť. Len si ešte nie som istá, či by som dokázala spomínať a nezosypať sa pri tom. Niekedy večer, keď sa mi nedá zaspať, počujem, ako mama chodí po byte a plače. Nakoniec sa otvoria dvere na jeho izbe a ona tam vojde. A vtedy si ja zapínam mp3, čo mám v mobile, do uší strčím slúchadlá a počúvam hudbu, aby som nemusela počuť mamine náreky.

Viem, že ju to ničí. Nie. Viem, že ju bratova smrť zničila. Ale život musí ísť ďalej, ja musím ísť ďalej, ona musí ísť ďalej, všetci musíme ísť ďalej. Musíme sa odraziť od toho dna, na ktoré sme sa dostali. A tým, že mi ukazuje, ako trpí, trpím aj ja. Ešte väčšmi. Pretože trpím pre bratovu smrť a trpím pre utrpenie mojej matky.

Vošla som do izby a otvorila som okno. Ovanul ma príjemný vánok z vonku a tvár mi pohladili jemné lúče slnka. Ruksak som zhodila k svojmu stolu, potom som sa pozrela na rozvrh hodín, čo mám prilepený lepiacou páskou na skrini hneď vedľa stola. Prezrela som si hodiny na ďalší deň a s pokojom som začala vyťahovať učebnice a zošity zo stola a ruksaku, ktoré budem potrebovať. Otvorila som jednu z učebníc a začítala sa do textu novej látky.

Just The Way I Am

Sat, 30 Oct 2010 10:33:26 +0200

Okej, moje rozhodnutie bolo asi také, že svoje "výkecové" články znížim na minimum, aby som vás nimi nejakým spôsobom nedeprimovala alebo nepohoršovala. (Nebojte, aj mne sa to už zdá príliš prehnané a že som príliš zaťatá, lenže pri jednom blogu to dopadlo tak, že som ho zrušila práve kvôli tomu, že mi istý nemenovaný človek napísal, že som hysterická... vtedy toho na mňa bolo príliš veľa a toto bola jednoducho posledná kvapka. A nechcem, aby to tak skončilo aj s "papierovými hrnčekmi". Len by som ešte chcela povedať a poprosiť Miwako, nech sa neobviňuje. Ja som len príliš precitlivená... Asi ste si už všimli... ale zrejme nezvykli ^^').

Cez tieto "prázdniny" (na to, aby sa to dalo nazvať "prázdninami", by to potrebovalo aspoň päť voľných dní :D) som sa dala (trochu) zas na pozeranie AMVéčiek. A jedno ma celkom oslovilo. Hoci možo nie je z tých úplne naj, naj, naj, ale je to spravené zaujímavo a páči sa mi pieseň, aj keď normálne tento štýl veľmi nepočúvam :3

^{priamy odkaz na video}

Nanette Hirondelle

P.S. Ako prežívate prázdniny? ^_______^ (teda... ak tu ešte vôbec niekto chodí...)

Desať - Chapter 2

Fri, 29 Oct 2010 15:14:31 +0200

Budem úprimná, dobre? Uvažovala som... len mierne... nad zrušením tohto pokusu o blog ^^' A doplo mi, že bez neho by to už zrejme nešlo... aj keď, teraz mám omnoho viac povinností a omnoho menej času, než som mala za minulý školský rok, takže mi na blog takmer nijaký čas ani nezostáva (obzvlášť, keď mám aj iné záujmy).

Ale... niekde chcem zverejňovať svoje "diela" a svoje myšlienky. A blog je pre mňa celkom správna alternatíva :) Takže, odložte šampanské, ešte sa nelúčim :D

Pamätáte si ešte vôbec 1. kapitolu? Ja nie... xD Teda, keď som si prečítala túto druhú (v záujme odkontrolovať, či sú tam ešte nejaké chyby), tak sa mi čosi zamarilo... ale hádam nie ste sklerotici ako ja. A ak áno, tak potom budem dúfať, že nie ste takí leniví (znovu ako ja xD), aby ste si 1. kapitolu prečítali ešte raz :)

Každý komentár poteší. Či pochvala alebo kritika. Som tu na to, aby som to zniesla všetko :D

chapter 2

Mala som pocit, že musím vypadnúť z domu. Neviem... absolútne neviem, čo ma to pochytilo, len som proste musela ísť preč. Bolo ráno a dnes som mala školu. Ale zobudila som sa príliš skoro a ten čas som nedokázala stráviť v pokoji s mamou. Nemohla som to vydržať. Vlastne, už dlhšie sa mi nedá byť s mamou osamote. Myslím, že to začalo vtedy, keď... mi zomrel brat. Avšak vyvrcholilo to až vtedy, keď sa mama a otec rozviedli.

Kráčala som pomalým krokom po chodníku a nahovárala si, že dnes bude všetko okej. Dnes bude fajn deň a nič zlé sa neprihodí. Presviedčala som sa o tom, ale ani moje vnútorné ja tomu neverilo. Stále som musela myslieť na to, čo sa stalo včera. Ešte šťastie, že Veronika a Diana nechodia k nám do školy...

Pozrela som sa na hodinky. Ešte stále bolo príliš málo hodín. Sadla som si na najbližšiu lavičku a zahľadela sa do neba. Najskôr som ho len obdivovala a pozorovala plávajúce mraky, potom som však vycítila, že na niečo čakám. Na niečo, čo nie a nie prísť.

Povzdychla som si. Nohy som si takisto vyložila na lavičku a pritiahla k sebe. Často som takto sedávala. Niektorých ľudí to poburovalo, ale mne to bolo jedno. Cítila som sa tak bezpečnejšie, akoby som bola skrytá. I keď len trochu, ale stále skrytá.

"Ahoj!"

Zodvihla som hlavu a pohľad, ktorý bol doteraz upretý na niečo na zemi, smeroval k osobe, ktorá ma pozdravila. Aspoň som teda predpokladala, že to malo patriť mne, keďže som tu bola sama.

Predo mnou stál akýsi chalan. Bol mi povedomý, ale za nič na svete som si nemohla spomenúť, odkiaľ. Chvíľu som naňho len nemo čučala, potom som sa poobzerala okolo seba, znovu pozrela na neho a potom ukázala na seba so spýtavým pohľadom.

Prikývol.

"Ehm... ahoj."

"Vyzeráš, že si fakt dosť vyvedená z miery," zasmial sa.

"Ja... no... vlastne hej. Prepáč, ale... mám strašnú pamäť. My... sa poznáme?"

Videla som, ako mu zosmutneli oči. A myslím, že by to vycítil aj slepý, pretože celá atmosféra sa razom zmenila.

Sklonila som hlavu. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu mi začali vlhnúť oči. Dobre, tak teda z pochopiteľného. Alebo vlastne... nepochopiteľného, ale ja som vedela, prečo.

"Ospravedlňujem sa," šepla som.

"Nie, nie, to je v poriadku. Ja... chápem to, videla si ma len raz a to zrejme tiež nie poriadne. A bolo to včera, keď si bola... mierne mimo..."

"Ach, rozumiem."

"Prepáč, to bolo asi kruté."

"Nie, ja to chápem. Vážne. A aj tak to je pravda."

Chvíľu bolo ticho. Stále som sa dívala do zeme, ale cítila som jeho pohľad.

"Môžem si prisadnúť?"

"Samozrejme," pozrela som naňho a slabo som sa usmiala.

Opäť ticho.

"Stáva... stáva sa ti to často?"

"Čo?"

"Myslím to, čo sa ti stalo včera..."

Naše pohľady sa stretli a ja som začala hovoriť.

"Len, keď mám stres. Keď ma niečo rozhodí, keď je niekde veľa ľudí... obyčajne sa miestam, ktoré ma stresujú, vyhýbam. Ale nie vždy sa to dá. Totiž... Včera som sa zrútila preto, že som si uvedomovala, koľko ľudí sa na mňa pozerá. Mala som z tých pohľadov strach. Je to niečo... ako keď prekročíš istú osobnú hranicu, keď sa k niekomu priblížiš až tak, že mu je to nepríjemné. Lenže mne stačí, keď sa na mňa pozrieš."

Stále sa mi díval priamo do očí. A potom uhol pohľadom. Nerozumela som.

"Mám kamaráta... on trpí podobnou vecou, ako ty. Len... to uňho nie je také intenzívne."

Opäť som sklonila hlavu.

Ťažko sa počúva, že je na tom niekto podobne, ako ty. Aspoň teda mne sa to ťažko počúva. Pretože ja nechcem, aby bol niekto, ako ja. Aby prežíval rovnaké peklo, aké prežívam ja. Aby... sa trápil tak, ako ja. Pretože to nie je nič príjemné, nič dobré.

"Je to Teo."

Moje oči automaticky smerovali k jeho. Dívala som sa mu do nich síce z profilu, ale aj tak som videla, ako... ho to bolí. Že je to ťažké, ťažké o tom hovoriť.

"Takže, ak ti to ešte nedošlo, ja som Peter. A tí chalani, čo včera čakali, kým sa preberieš, kým ti bude lepšie, to sme boli my. Ja a Teo."

"Čakali ste preto, že Teo vedel, ako mi asi je? Že sa chcel uistiť, že budem v poriadku?"

Peter prikývol.

Chvíľu sme len tak sedeli. Vnímali sme jeden druhého, ale nepotrebovali sme sa rozprávať. Nepotrebovali sme viac vravieť. Všetko som plne pochopila.

Teo...

"Vyzerá, že je už dosť hodín," povedal Peter pozerajúc sa pritom na náramkové hodinky.

Ja som sa zahľadela na tie svoje a prikývla som. Postavila som sa na nohy a počkala, kým sa postaví aj on.

"Ideme rovnakým smerom?" opýtala som sa.

"No... ja idem tadiaľ," ukázal prstom.

"Fajn, aj ja."

A tak sme šli. Znovu potichu. A ja som sa stále dívala do zeme.

"Teo... to nejak rieši?" odhodlala som sa spýtať.

"Myslím, že veľmi nie. Zakrýva to, tvári sa ako úplne normálny chalan, ale mám pocit, že vnútri je úplne iný. Určite ho to bolí. Ale má podporu v rodine. Tak je to najlepšie."

"Hmm..."

Rodina. Zaujímavé. Rozmýšľala som, či by som skončila takto, aj keby bol brat a otec stále s nami. So mnou...

"Teo sa pri strese väčšinou len chveje. Ale vníma. Vníma úplne všetko. A dokáže to dobre skryť, keď chce a keď to nie je ešte tak silné. Ja... absolútne si to neviem predstaviť."

"Ani nechci."

Pozrel sa na mňa a ja som mu pohľad opätovala. Usmiala som sa. A on pohľadom uhol. Vtedy sa mi úsmev nadobro vytratil z tváre a znovu som sa zahľadela do zeme.

"Dobre, ja tu odbočujem. Ty ideš asi stále rovno, však?"

Zodvihla som hlavu, aby som zistila, kde sa vôbec nachádzame a potom som prikývla.

"Takže sa asi budeme musieť rozlúčiť."

"Už to tak vyzerá," zamrmlala som.

"Ja... rád som ťa videl. Dúfam, že to nebolo naše posledné stretnutie. Nešla... nešla by si niekedy von? So mnou a s Teom? Určite by ste si toho mali dosť, čo povedať."

"Možno..."

"Ja... dám ti svoju mailovú adresu. Napíš mi, dobre?" povedal, z vrecka vytiahol malý papierik a pero, niečo naň načmáral a podal mi ho.

"Okej."

"Okej. Takže sa zatiaľ maj."

Prikývla som a zamávala mu, keď zachádzal za roh.

Ničomu nerozumiem. Absolútne ničomu. Zrejme som ešte len decko a ľudí vôbec nepoznám. Možno som nejaký mutant.

Hmm... asi nejak tak.

Ako som odchádzala, nad hlavou mi preletelo lietadlo. Vytvorilo dlhý biely pás pripomínajúci jeho chvost.

Strana 23. Veta 5.

Sun, 24 Oct 2010 09:50:01 +0200

Dobre, keďže podľa všetkých som zrejme zakomplexovaná, masochistická, poľutovaniahodná, nevzdelaná, sebecká a EMO pesimistka, zrejme nemám na výber a musím tu pridať niečo "normálne".

Tento... "niečo ako reťazák" som objavila na blogu Miwako a celkom sa mi to páčilo.

Návod:

1. Zoberte najbližšiu knihu.

2. Otvorte ju na strane 23.

3. Nájdite piatu vetu.

4. Prepíšte ju do svojho dennčku aj s týmto návodom.

A ja, rovnako ako Miwako, som siahla po knihách viacerých... :3

~~~

Taký bol môj prvý pohľad na svet mimo Joroida.

(Pamäti Gejše; Arthur Golden)

Jako bych mávala rukou do prázdna. ^{(kniha, ktorú mám v češtine)}

(Kafka na pobřeží; Haruki Murakami)

Zatajila som dych.

(Škola noci 1 - Označená; P. C. Castová, Kristin Castová)

Pobabrala som to.

(Škola noci 2 - Zradená; P. C. Castová, Kristin Castová)

Aj ja som bols pripravená nechať ho odísť z tohto sveta, aby sa tým skončilo jeho trápenie.

(Slepačia polievka pre dušu; Jack Canfield, Mark Victor Hansen)

○ v knihe Slepačia polievka pre dušu 2. porcia (Jack Canfield, Mark Victor Hansen) , bola na strane 23 báseň ○

Život je pieseň - spievaj ju

Život je hra - tak začni hrať

Život je výzva - prijmi ju

Život je sen - a ty ho naplň

Život je obeť - obetuj

Život je láska - vychutnávaj

^{(Sai Baba)}

Mezi zborcenými krovy se narovnal dohola vystříhaný chlap. ^{(kniha v češtine)}

(Doba krkavců; Martina Šrámková)

~~~

Hádam to nebolo pre vás príliš nudné alebo... zdržujúce alebo... ja neviem ^^' Každopádne, všetko sú to knihy, ktoré majú pre mňa určitý význam. A tá posledná je prvá fantasy kniha, ktorú som kedy čítala. A páčila sa mi, hoci to bolo skôr písané formou poviedok, ako nejakého uceleného príbehu.

Nanette Hirondelle

P.S. Predchádzajúci článok sa rozhodol (sám od seba ^xD), že zmizne. Tak sa nečudujte, že tam už nie je.

A ja sa budem snažiť už nepísať nič, čo by vás utvrdzovalo v tom, že som zakomplexovaná, masochistická, poľutovaniahodná, nevzdelaná, sebecká a EMO pesimistka ^{(v preklade: už NIČ nebudem - radšej - písať)}.

2.10. '10 aneb Bozk je krásny vynález prírody, ako zastaviť reč, keď sú už slová zbytočné...

Sat, 02 Oct 2010 09:38:05 +0200

Čakám, až to niekomu dojde... že krása nie je vo vzhľade, ale vnútri...

v duši, v srdci, v Tebe samom...

... Asi budem čakať dlho...

Prajem pekný deň všetkým. Mám pocit, že som sa vám asi ešte nikdy nezdravila... No, všetko je raz po prvýkrát.

Chcem len povedať, že tento víkend toho mám fakt veľa, takže ma na nete veľmi nečakajte... Písomky, úlohy, učenie, slovíčka a navyše som sa dala do literárno-publicistického krúžku, teda som v redakcii školského časopisu ^^' A už mám aj zopár úloh. Takže asi tak...

Nechcem sa veľmi vypisovať. Nie, dnes nie... Dôvod? Tento týždeň bol vážne dosť... ťažký... na pochopenie... hnusne smutný a deprimujúci a je príliš veľa vecí, ktoré potrebujem zo seba dostať a chcem, aby ich vedel aj človek, na ktorom mi nadovšetko záleží... a keby som sa vypísala tu, už by som to nepotrebovala povedať. Preto chcem vyskúšať... či to poviem, ak sa nevypíšem.

(Neznamená to však, že ak by mi to skutočne pomohlo k tomu, aby som sa vedela "vyrozprávať" a nie "vypísať", že by som blog zrušila. To absolútne nemám v pláne!)

Vždy, keď sa už blíži piatok, teším sa. Ale mám aj strach. A vždy to tak je.

Mám strach, či keď sa vrátim, budem stále tá rovnaká Nanny, akú ma ľudia poznajú... Bojím sa, že na mňa ľudia zabudnú, keď budem celý týždeň preč a budem tu bývať len na víkendy... príliš krátko na to, aby sa vôbec niečo podniklo, povedalo a vysvetlilo...

Bojím sa, aké budú stretnutia s ľuďmi, ktorých som celý ten týždeň nevidela a tak veľmi mi chýbali... a rozmýšľam, či aj ja som tak veľmi chýbala im, ako oni mne...

Ja... už sa tam nechcem vrátiť... nie, keď tam musím byť bez ľudí, ktorých mám rada a na ktorých mi záleží...

Chcem vrátiť čas...

Nanette Hirondelle

P.S. Prvý avatar vyrobil Ayumu a druhý je odo mňa...

P.P.S. Už zas som príliš pesimistická, nevšímajte si ma.

26.9. '10 aneb Nikdy nezabúdaj! Nezabudni ani na jedinú chvíľku. Je ich príliš málo...

Sun, 26 Sep 2010 09:28:31 +0200

Viete, čo bol včera za deň? No... viacerí zrejme vedieť budete... ^^' Niežeby som sa tým chcela chváliť, ale včera som mala narodeniny. A dnes som už (bohužiaľ) 15-ročná. Osobne mi je celkom ľúto toho, že už nemám 14, ale takto sa aj tak necítim o nič staršia... to možno pochopím neskôr.

Minulý týždeň ma na intráku baby nakazili. Prišli tam obe choré. A ja teraz nemám takmer hlas, soplím a kašlem. Chjo, a bolo to tak už včera. Celý deň mi bolo dosť zle a nemala som chuť ani na učenie (budem sa musieť učiť dnes -_-").

Poobede bola oslava. Dostala som zopár vecí... a hlavne čokolády a bonboniéry.

Nemám rada oslavy. Neviem ani presne prečo, ale proste ich nemám rada. Nemám rada, keď niekto oslavuje mňa, pretože nerozumiem prečo. Nechápem, prečo je to také úžasné, že som zas o rok staršia... že mi Boh daroval ďalší rok, ktorý (takmer) za nič nestál... že ten rok daroval niekomu, ako som ja. A prečo mu vôbec ten rok daroval.

Nemám rada, keď sú u nás v obývačke všetci nasáčkovaní, keď sa ma všetci na niečo pýtajú, keď som stredobodom pozornosti ja, i keď sa vždy po zagratulovaní odpracem do svojej izby (obyčajne potom za mnou dojde najmladšia sesternica).

Neviem presne od kedy, ale začala som si nejako zvykať na to, že na svoje narodeniny plačem. Tieto takisto neboli výnimkou.

Na internete som pozerala nejaké citáty... Nie, nebol to zámer, nebolo to preto, aby som sa fakt rozplakala... len som si chcela nejaké nové zapísať do svojho zápisníka a objavili sa aj také, čo ma vážne chytili... no už predtým mi bolo do plaču.

Musela som vypadnúť. Potrebovala som byť niekde úplne inde.

Šla som von, na miesto, o ktorom mi kedysi vravel Tybalt, že tam sedával. Opäť to nebol zámer, lebo som chcela ísť na autobusovú zastávku, kde stojí len veľmi málo autobusov, ale boli tam nejakí ľudia.

Tak som šla na to miesto.

Najskôr som len sedela a plakala... a v mysli si opäť opakovala toľké chvíle, čo ma zranili a všetky argumenty, prečo by som tu už nemala byť... potom som si k tomu pustila Skillet.

Hlavu som mala sklonenú a položenú na kolenách. A plakala som.

Asi pol hodinu.

Po nejakom čase som začula kroky. Uvedomila som si, že niekto ide. Do rúk som zobrala mobil, z ktorého hrala hudba a bol položený vedľa mňa (ak by mi ho náhodou niekto chcel ukradnúť).

Potom som však cítila, ako sa niekto dotkol mojich vlasov a zobral ma do náručia. Keď som sa pozrela, kto to je, predo mnou čupel Tybalt.

Nie, ak si myslíte, že som mu povedala, čo mi bolo, prečo som plakala, tak sa mýlite. Ako náhle som ho totiž uvidela, všetko, pre čo som plakala, mi vyfučalo z hlavy. A navyše, nemala som vôbec hlas.

Potom ma s jeho kamarátom odprevadili domov a oni šli domov tiež... po niečo... pre mňa ^^'

Ak niekto bude chcieť vedieť, čo som od Tybalta dostala, nech mi dá vedieť, ja to tu písať nebudem :P Môžem však povedať, že to bolo nádherné a vôbec som nevedela, čo na to povedať x)

S Tybaltom a Tomom som potom ešte šla von. S nimi mi bolo úžasne :) a vždy je.

Jop a videli sme ježka :D xD

Toť asi vše, čo sa týka mojich narodenín. :) Ďakujem všetkým, čo si na mňa spomenuli, aj keď možno len kvôli FB, na ktorom je to napísané xD Ale aj tak ďakujem.

A chcela by som zablahoželať Simi-chan, ktorá sa narodila v presne ten istý deň ako ja, len o dva rôčky skôr ^^ :) Hádam sa ti splní všetko, po čom túžiš, všetky sny a nádeje... tvoj život bude plný lásky a priateľstva a budeš vždy v plnom zdraví :))

Nanette Hirondelle

P.S. V poslednom čase som si zvykla počúvať len Skillet a The Red Jumpsuit Apparatus x)

Mojou vinou

Sun, 19 Sep 2010 12:24:40 +0200

Po dlhom čase opäť báseň.

Vznikla na základe môjho odchodu na intrák... pretože... nedokázala som sa pozerať na to, ako tým Tybalt trpí. A nedokázala som zniesť to, že je to moja vina... nedokázala som zniesť, že... jednoducho... pozeral len na seba... Ja som mala byť tá, čo mala plakať (to, že som aj skutočne plakala, si nevšímajte), ja som bola tá, čo sa mala báť (a skutočne som sa aj bála)... A nemala som to byť ja, koho bolo treba podržať...?

Dobre, nechcem sa k tomu viac vracať... Už nie. Nie je to síce za nami, pretože to tak bude celý rok. Každopádne... prvé týždne som tam už prežila a ďalšie snáď prežijem tiež... Takže, nebudeme sa k tomu vracať...

Báseň Mojou vinou ako celok sa mi veľmi nepáči. Je tam zopár pekných myšlienok možno a tiež rýmov, ale ako celok nestojí za nič... Ale boli to moje pocity v tej chvíli a ja mám pocit, že potrebujem, aby boli vypovedané...

Mojou vinou

Možno sa snažím byť iná

Možno sa snažím byť lepšia

Možno sa snažím byť menej mylná

Možno sa snažím byť zrelšia

Nedarí sa mi to.

Je to skúška

Je to zmena

Je to len neprekonaná výška

Je to niečo

s čím musím bojovať sama

Nedarí sa mi to.

Som tu

Len ja

Prizerám sa lásky kvetu

Neodtrhnem ho

Padám.

Ďaleko

Príliš ďaleko na príliš dlho

Ty si to vyriekol

A ja mlčím

A ja trpím

Snažím sa ten pocit pochovať v sebe

Chcem mať istotu

Chcem tebe dať istotu

Chcem ti hľadieť do očí

každý deň

Až kým sa neskončí

Chcem cítiť tvoju vôňu

Chcem cítiť tvoj dotyk

Chcem aby sme ostali spolu

Chcem zachovať každodenný zvyk

Nechcem.

Nechcem, pretože...

Ja to potrebujem.

Potrebujem ti hľadieť do očí

každý deň

Až kým sa neskončí

Potrebujem cítiť tvoju vôňu

Potrebujem cítiť tvoj dotyk

Potrebujem aby sme ostali spolu

Potrebujem zachovať každodenný zvyk

Najhoršie

že za všetko môžem ja

Najhoršie

že za všetko si môžem sama

Nanette Hirondelle

P.S. Včerajšok bol jeden z najúžasnejších dní v mojom živote ^^

P.P.S. Na týždeň tentokrát neprednastavujem nijakú kapitolu, ani nič podobné, takže si budete musieť počkať až do víkendu... zrejme do soboty, teda ak sa nebudem musieť vyspovedať, čo zrejme budem... ^^'

P.P.P.S. Ja... nechcem ísť preč...

18.9. '10 aneb Život je stále sa spresňujúca definícia toho, čím nikdy nebudeme.

Sat, 18 Sep 2010 09:30:58 +0200

Nikdy neklesla dolu

Ona nevie prečo

Ale vie, keď je stále sama

Je to pocit, že sa všetko zhoršuje

^{(Superchick; Stand in the Rain)}

Tentoraz to zrejme hodím pod perex. Neviem, aký dlhý článok to bude, ale... ja už proste nemôžem, nedokážem, nechcem ísť ďalej... nie, keď mám pocit, že som na všetko úplne sama. Keď nič nikomu nemôžem povedať, lebo sa bojím, že ma sklamú, že opäť zradia moju dôveru... alebo ich moje slová zrania alebo... ja... ja už proste nemôžem....

Z nedele na pondelok som mala nočnú moru.

Z pondelka na utorok som mala nočnú moru.

Z utorka na stredu som mala nočnú moru.

A vždy sa mi zdalo, že už s Tybaltom nie sme spolu...

Zo stredy na štvrtok sa mi nedalo zaspať. A keď sa mi to potom konečne podarilo, snívalo sa mi o škole...

Jedinú noc, čo sa mi podarilo normálne zaspať, bola zo štvrtka na piatok... A ja rozmýšľam, či to bolo preto, že sme šli spať až o pol jedenástej a tú noc predtým som spala asi len tri hodiny, alebo to bolo preto, že som sa vyspovedala Ele (jedna moja spolubývajúca).

Nie, nepovedala som všetko. Povedala som však veci, ktoré som sa možno ešte nikdy neodvážila povedať nahlas. Možno som ich nechcela priznať, možno som nechcela, aby ich niekto vedel... ale dovtedy som ich jednoducho držala v sebe.

V stredu bolo voľno. Je to vlastne kresťanský sviatok, nie? A Ela je katolíčka (tiež ostala na intráku, tak ako ja) a chcela ísť na omšu. Lenže musela by ísť sama. Tak som šla s ňou.

Bolo to krásne... nie som veriaca, ale jednoducho... obdivujem to. A vravte si, čo chcete, je mi to jedno.

Len som vôbec nevedela, čo robiť... ^^'

Potom sme sa šli ešte prejsť po námestiach v ZA. A objavili sme jeden zapadnutý obchodík, v ktorom som našla niečo, čo už som dlho hľadala.

Zelenú arafatku.

Už som vám o nej vravela?

To Tybalt raz povedal (asi svojmu kamarátovi), keď sa tak normálne bavili, že by chcel zelenú arafatku, len ju nikde nemôže zohnať. Proste nikde nič.

A mal pravdu. Prešla som tak strašne veľa obchodov, kým som ju našla, že to snáď ani nie je možné.

A to mi v ten deň zlepšilo náladu.

Nie však na dlho....

S Elou sme boli v stredu objednané na internet. Povedala som teda Tybaltovi, kedy tam asi budem.

Ak mám pravdu povedať... nerada si s ním veľmi píšem cez net... Pretože viem, že vždy mi napíše niečo, čo by možno nahlas nepovedal alebo... jednoducho... neviem, ako presne to myslí a aký tón hlasu by pri tom použil a mňa to strašne deptá... veľa vecí ma takto deptá...

A začala som sa tohto báť ešte viac po tom, čo... čo sa vtedy odhlásil, keď som to už nevydržala a napísala, čo skutočne cítim...

A potom ten deň na to...

Budem si to pamätať navždy.

A znovu ma jednou vecou vtedy zdeptal. Vlastne... asi viacerými. Nepočítala som to.

Po tom, ako sme už museli ísť preč, som sa učila... čo sa mi veľmi nedalo, lebo mi bolo do revu. Ela šla neskôr ešte do mesta, ja som sa zatiaľ doučila, potom som si ľahla na posteľ, počúvala hudbu a nejako mi začali stekať slzy po tvári... Bola mi brutálna zima, úplne som sa triasla. Či už od stresu alebo od toho, že tam fakt bolo (a stále je) chladno.

Strašne som vtedy potrebovala počuť Tybaltov hlas. Potrebovala som, aby bol so mnou... potrebovala som ho cítiť, potrebovala som sa ocitnúť v jeho objatí...

Snažila som sa mu dovolať, ale nezdvíhal... pochopila som, že niečo má...

O pol hodinu potom zavolal sám práve vo chvíli, keď som sa utápala v slzách. Potrebovala som mu povedať, ako sa cítim, ale cez telefón to proste nešlo... a ani som ho nijako nechcela zaťažovať. Myslím, že mal pocit, že sa niečo deje, ale zrejme si ho nechcel všímať...

A ja mám pocit, že tento deň si takisto navždy zapamätám.

Čo sa týka školy, ide to. Z veľkého testu z franiny mám jedna a jednotku som dostala aj zo sloviny. Podrobnosti netreba, len chcem, aby ste vedeli, že som pred celou triedou musela čítať svoju báseň, čo som vymyslela, keď sme raz museli vypracovať akési otázky... takže na to nebolo veľa času, ale tak... všetkým sa to, zdá sa, páčilo ^^'

Bohužiaľ, tú báseň nemám, lebo jedine môj papier si nechala (teda ten papier s básňou), ostatným ich vypracované otázky vrátila... hmm...

Tiež by som ešte chcela poznamenať, že tento týždeň sme mali zopár celkom zábavných hodín s lektorom ^^

Nanette Hirondelle

Nie, nevieš, aké to je

Keď nič, čo cítiš, nie je v poriadku

Ty nevieš, aké je to byť ja

^{(Simple Plan; Welcome to my Life)}

P.S. Autorom druhého avataru zhora je Ayumu. ^{a ja prvého ^^'}

P.P.S. Strašne veľa vecí by som chcela povedať... Tybaltovi... ale nikdy to nedokážem. A nemôžem... lebo nikdy nie sme tak sami, aby som to povedať mohla... a sú to aj veci pekné, pozitívne a smiešne, len... ja o nich neviem začať sama od seba. Niekto.. niekto ma musí jednoducho vyzvať. Spýtať sa, čo som zažila... alebo začať sám o niečom a ja potom vravím, čo som zažila ja... Ale keď len niekto povie "hovor", nedokážem to...

Desať - Chapter 1

Wed, 15 Sep 2010 13:40:00 +0200

Prvá kapitola je, myslím, najdlhšia. Takže sa nemusíte báť, nebude to vždy také strašné... ^^'

Povedala by som, že je (zatiaľ) asi najdôležitejšia.

Celý príbeh bude písaný v prvej osobe. Nie je to nijaké fantasy ani mystery, ani nič podobné... pripomína to skôr zrejme dievčenský román alebo teda psychologický... Takže, ak niekoho takéto veci nebavia, nemusí to ani čítať ^^'

Ja však dúfam, že tým, ktorí sa to čítať rozhodnú, sa to bude páčiť... :)

P.S. Napísaných je zatiaľ 6. kapitol a vážne netuším, kedy sa mi podarí napísať ďalšiu.

chapter 1

Keď sedím na lavičke a dívam sa po okolitej krajine, cítim harmóniu prírody, ktorá ma obklopuje. Ale musím byť sama. Inak sa mi všetko zhnusí a mám chuť si povzdychnúť nad týmto nechutne krutým svetom a ešte nechutnejšie krutými ľuďmi, ktorí ho vytvárajú.

A práve teraz mám ten pocit.

"Hej, Sofia! Sedíš tam ako kus nepotrebného hnoja. Nad čím premýšľaš?"

Otočím sa na svoju najlepšiu priateľku a skutočne si povzdychnem.

"Nad ničím výnimočným."

"To je fajn, pretože ťa práve v tomto momente budem potrebovať."

"A o akú pomoc ide?"

"Basket. Budeš hrať so mnou a dvoma ďalšími babami basketbal proti iným štyrom babám, ktoré... no... ehm..."

Viola sčervenela. Vždy sa jej to stávalo, keď mi chcela povedať niečo, čo som ešte nevedela a čo by ma mohlo nahnevať alebo nejakým spôsobom pobúriť. Zapýrila sa aj vtedy, keď sa na ňu pozerali chlapci, ktorí sa jej páčili, pýrila sa vtedy, keď odpovedala a mala trému a pýrila sa vtedy, keď... Vlastne, Viola sa často červenala. Normálne však mala bledú pokožku, veľmi bledú, preto jej zapýrenie vždy stálo za to.

"Ktoré...?" nadvihla som obočie.

"Tak dobre, no! Včera som mala dlho tréning a vracala som sa domov neskôr. Sama. A stretla som zopár báb z tej školy, čo... no, z tej novej, kde sú samí nacítenci. Dosť si ma podávali, tak som si ich podala aj ja a skončilo to tým, že som ich vyzvala na zápas."

"Hmm.. rozumiem. Ale prečo do toho zaťahuješ mňa?"

"Pretože si v baskete dobrá."

"Vďaka za uznanie, ale... nie som."

"Sofi, ver si už konečne trochu!"

Uhla som Viole pohľadom. Ona vedela, že sa vždy veľmi podceňujem, ale jednoducho to už nedokážem zmeniť. Som, aká som a nikomu sa za to nehodlám ospravedlňovať.

"Mimochodom, tie baby sú tiež dobré... Preto potrebujem teba."

"Fajn, Vivi, vyhrala si."

"Nie, ešte sme nevyhrali."

"Ale ja myslím to, že si vyhrala nado mnou!"

"Tak to je potom fajn."

Viola vyčarovala na tvári úsmev a ja som sa tomu môjmu tiež nebránila. Občas jej trochu pomaly zapína, ale je to fajn dievča. A dobrá kamarátka. Niekedy mám len strach, že ju stratím...

"Baby, toto je Sofia. Sofi, toto sú Dia a Verča."

"Teší ma," usmiala som sa a podala im ruku.

"Aj nás."

V zoznamovaní som nikdy nebola dobrá, ale snažila som sa byť vždy milá. Neviem, či sa mi to darilo. Ľudia odo mňa často bočili, takže predpokladám, že nie...

"Máme nejaký plán?" opýtala sa Veronika.

"Ani nie... proste len hrajte najlepšie, ako dokážete!"

Viola bola optimistkou, viac-menej. Ja som zas skôr realistka. Možno až pesimistická realistka, len to nedávam tak veľmi najavo. Nie, nemôžem. Chcem, aby si ľudia mysleli, že som normálny vyrovnaný človek, ktorý sa teší zo života.

Bohužiaľ, nie som. Ale to oni vedieť nemusia.

"Už prichádzajú," povedala Viola pozerajúc sa na štyri dievčatá so zástupom asi šiestich chalanov.

"A kto sú tamtí?" reagovala Diana, ktorej sa chalani tiež celkom nepozdávali.

"To sa zrejme ešte len dozvieme."

Všetky štyri mali viac-menej svetlé vlasy. Buď blonďavé alebo svetlohnedé. Viola mala pravdu s tými "nacítencami". I keď ja toto slovo nie veľmi rada používam.

Jedno z tých štyroch dievčat vyšlo z radu a blížilo sa k nám. Mala asi najtmavšie vlasy zo všetkých, hnedé, a keď sa postavila pred Violu, pohodila krátkou ofinkou. Priečilo sa to môjmu vkusu a vychovaniu. Oči mala modro-zelené a postavou skôr pripomínala modelku, než priemernú žiačku základnej školy. Ehm... aspoň teda myslím, že mala pätnásť, rovnako ako my.

"Čauko!" pozdravila sa.

"Čau," odzdravila ju Viola.

"Ideme hrať, či čo?"

"Najskôr by som ale chcela vedieť, čo tu robia oni."

Violin pohľad zablúdil medzi chalanov, ktorých si tu priviedli a hneď nato, sa opäť zadívala na dievča.

"To? To sú len diváci. Nebola reč o tom, že si nemáme nikoho priviesť, či hej?"

"Nie, to skutočne nie. Ale nebola ani o tom, aby ste si niekoho priviedli."

"Pravda. Ale nevadí to, nie?"

Viola sa pozrela na nás. Všetky tri sme zborovo pokrútili hlavami.

"Nie, v pohode," odpovedala Vivi a ešte raz sa pozrela na chalanov.

"Tak poďme hrať!" vykríklo jedno dievča z tej druhej strany.

Dia, Veronika a Viola sa rozbehli na miesta, len ja som ostala stáť ako primrazená. Všetko mi to pripadalo také... zvláštne. Neskutočné. Stojím tu, prehovorená a zatiahnutá Violou do nejakého jej sporu, idem hrať basketbal proti nejakým namysleným dievčatkám a pritom sa na mňa (resp. na nás) díva šesť párov očí akýchsi pribrzdených chalanov.

Stres.

Áno. Keď sa deje niečo takéto, mávam strašný stres. Neskutočný.

"Sofi, všetko v pohode?"

Viola pribehla ku mne. Dotkla sa môjho ramena a ja som sa mykla. Uskočila som. Po tvári mi stekal pot a ja som ani nevedela určiť, prečo.

"Prepáč," povedala. A ja som si vtedy uvedomila, že si zvieram rameno, ktorého sa pred malou chvíľou dotkli jej prsty.

"Ja... ja..." koktala som.

"Hej, čo je? Tak bude sa hrať či nie? Zredlo vám?" počula som krik.

Čupla som si a nohy pritiahla k hrudi.

"Drž hubu!" to bola Viola.

Zaregistrovala som, že ktosi pribehol. Nevedela som kto, bolela ma hlava. Iba som dúfala, že to nie sú "ony".

"Čo sa stalo?"

"Ono... Sofi toto máva často, najmä keď je v strese. Za chvíľu by to malo pominúť. Len sa k nej veľmi nepribližujte, sama mi vravela, že nevie, čoho je v tomto stave schopná. Vždy, keď sa niečo takéto stane, má veľký strach, strach, že jej niekto ublíži, preto sa jej radšej ani nedotýkajte."

Pekne povedané. Áno, môj stres. Môj trápny stres. Vivi o ňom vie, vie, čo so mnou robí veľké publikum. V škole ma tiež radšej skúšajú písomne. A keď ústne, tak len vtedy, ak som s učiteľmi osamote. Viola však nevedela, že tu príde aj niekto iný okrem týchto báb. Takže ma nemohla ani varovať. A keby to vedela, zrejme by ma ani nevolala.

Neznášam sa.

"Nechcete náhradu? Z našich chalanov alebo po niekoho môžete aj zabehnúť, nám to neprekáža. Myslím, že toto tu už nebude mať silu hrať proti nám."

"Drž hubu!" zvrieskla Viola.

"Dia, Verča, pomôžte mi. Opatrne ju premiestnime na lavičku."

Myslím, že jedna z nich sa zháčila, neviem presne ktorá. Nezazlievam jej to. Určite by som reagovala rovnako.

"Sofi, vnímaš ma?"

Veľmi jemne som pokývala hlavou. Violin hlas bol skutočne upokojujúci.

"Si uprostred ihriska, lepšie ti bude niekde na lavičke. Ja, Dia a Verča ti pomôžeme dostať sa tam, dobre?"

Pristihla som sa pritom, ako silno krútim hlavou naznačujúc tak odpor. Svoje telo som vôbec neovládala. A ani svoju psychiku.

"Sofi... Sofia, chceme ti pomôcť. Prosím, dovoľ nám to."

Cítila som, ako sa chvejem. Cítila som, že mi po tvári stekajú slzy.

Kývla som na znak súhlasu.

"Dobre. Sofi, teraz ťa chytím za pravú ruku. A tiež za ľavé rameno. Pomôžem ti vstať a potom spoločne dôjdeme až k lavičke."

Cítila som presne to, čo povedala. Spoločne sme nakoniec docielili to, aby som sa postavila a pomalými krokmi sme sa premiestňovali niekde, kde to Vivi považovala za bezpečnejšie.

"Treba ti pomôcť?"

"To zvládnem, Dia."

Neviem, ako dlho trvalo toto divadlo. Len viem, že nezainteresovaní ľudia sa tomu určite náramne smiali. A to už nepočítam tie štyri svetlovlasé pipky.

Ležala som na lavičke a nohy som mala pokrčené. Cítila som, ako mi tŕpne hlava a ako sa mi zahmlieva pohľad.

"Ľudia, Sofi potrebuje mať pokoj. A rozhodne nepotrebuje, aby na ňu čumelo tak veľké publikum, takže sa rozíďte."

Keď som otvorila oči, oslepilo ma slabé svetlo. Pomaly som sa posadila a pritlačila si kolená k hrudi. Hlava ma ešte trochu bolela, ale bolo to už omnoho lepšie. Uvedomila som si, že už je večer.

"Sofi... v poriadku?"

Pozrela som sa za hlasom a v osobe spoznala Violu. Usmiala som sa. A Vivi si vydýchla.

"Môžem ťa objať?" opýtala sa.

Slabo som prikývla a úsmev mi ešte stále hral na perách.

Viola ma oblapila a dlho držala. Keď sa odtiahla, všimla som si, že sa tam nachádza ešte niekto. Prebehlo mnou slabé chvenie a Viola si hneď všimla, kde smeruje môj pohľad.

"To sú Peter a Teo. Sú to chalani, ktorých priviedli tie baby. Ale oni sú v pohode, mali o teba strach, tak som povedala, že môžu ostať. Všetko okej?"

Na dlhší čas som sa im zadívala do očí a potom som prikývla.