Denník Nepochopenej
28. prosince 2010 v 16:18 | Nanette Hirondelle
Čo sa týka titulku, inšpirovala som sa jednou francúzskou pesničkou, ktorá mi teraz stále chodí po rozume a viac-menej sa ju snažím preložiť (iba niekedy mi to nie celkom ide), a keď bude celá preložená, rada by som ju tu zverejnila. Teda tú pieseň + preklad. Hádam sa vám bude páčiť rovnako, ako sa páči mne, hoci to nie je práve môj štýl.
Okej... mal byť článok o Vianociach, že? No... už je to nejaký ten čas a zrejme veľa z nás už aj zabudlo, že vôbec Vianoce boli, takže... veľmi vykecávať sa nebudem :) Doobedu sme upratovali, poobede som bola chvíľu doma sama, potom som bola s Tybaltom, potom u babky na štedrovečernej večeri a potom opäť s Tybaltom až do nejakej tej pol desiatej, ak nie dlhšie. Čomu som sa potešila asi najviac, je knižka Malý princ celá vo francúzštine (prvú kapitolu už mám preloženú :D), potom tričko Guns N Roses, červeno-čierna arafatka a knižka - román Emily Strange ^____^ Ostatok boli veci, ako dostáva asi každý z vás, nejaké oblečenie, drogéria... Jo, a aby som nezabudla, dostala som veeeeeeľký slovník francúzsko-slovenský, slovensko-francúzsky a... od Tybalta plyšového zajačika a ešte zopár drobností :3
Inak je všetko stále viac-menej po starom. Prežierame sa medovníkmi a salonkami, zo šľahačkového koláča som, ako zvyčajne, stále behala na záchod, čítam, trochu sa učím, som na internete (o blog sa, samozrejme, stále nestarám... ale BS obieham, nebojte sa :D) atď., atď., atď.... Oh a mimochodom, som ostrihaná.
Moje vlásky utrpeli šok práve dnes, približne o štvrť na tri a trpeli až do hodiny tretej... (nie je to zas také strašné, len... nechcela som sa dať ostrihať preto, že som chcela zmeniť účes, ale preto, že mávam teraz veľmi mastné vlasy internátna voda brutálne vysušuje, míňam veľa šampónu hospodárska kríza, príliš mi padajú a... ešte by sa našlo veľa dôvodov... jasné, rozštiepené končeky... a lupiny... ^^' áno, veľa).
Veď dorastú... :)
Hmm... rozmýšľam, či je ešte niečo, čo by som mohla povedať/napísať/oznámiť.
Nie... už asi nie... vypisovať sa z pocitov zatiaľ nechcem a mám dojem, že strácam v blog dôveru... takže to budú zrejme väčšinou články s mojou tvorbou... alebo niečo podobné, ako toto.
Nanette Hirondelle
P.S. Na tému týždňa písať článok nebudem. Aby bolo jasné. Nepatrím k yaoistkám.
P.P.S. Keď si ešte raz prečítam a skontrolujem kapitoly Desať, zopár ich tu aj zverejním... do konca prázdnin času dosť... dúfam ^^'
P.P.P.S. A čo sa týka básní, to ešte uvidíme :D
P.P.P.P.S. Ale pieseň tu bude určite ~___^
23. prosince 2010 v 11:21 | Nanette Hirondelle
Keď vidím tvoju tvár
Nie je nič
Čo by som menil
Pretože ty si úžasná
Práve taká, aká si
A keď sa usmeješ
Celý svet sa zastaví
A na moment pozerá
...
Želám pekný deň. Dnešným dňom sa nám začali vianočné prázdniny, ktoré budú trvať takmer tri týždne *-* čo mňa veľmi teší :D a dúfam, že si počas nich všetci oddýchnete a užijete tú chvíľu voľna :)
Ako prebehol posledný deň školy v tomto roku?
My sme mali skrátené vyučovanie čiže už o pol tretej som bola doma. A počas prestávok nám hrali vianočné pesničky.
Uf... ja vlastne ani neviem, prečo píšem... T-T Deptá ma to. Chcela by som toho povedať toľko, ale akosi to nejde. Viete... na intráku sa nám kradne. Baby sa začali zamykať (nebola som proti), ale zamykajú aj dvere, čo vedú do kúpeľne a od nás sa svieti v sprche, čiže to prekáža babám z druhej izby... tak som si od nich vypočula prednášku, keďže som bola v podstate prvá, čo sa vrátila zo školy, lebo som sa ponáhľala na autobus.
Každej z nás štyroch už niečo zmizlo. Nechápem to.
V pondelok sme boli my tri na študovni a rozprávali sme sa. Jedna z vychovávateliek tam doviedla svoju vnučku, čo bola potom pri nás a počúvala naše rozhovory.
A potom nám vychovávateľka povedala, aké to s ňou je... a musím povedať, že to dievča to vôbec nemá ľahké. Ale videla som na nej, že sa jej páčilo, keď nás mohla počúvať. A vraj potom sa pýtala, či by nemohla prísť niekedy znova.
A v utorok sme boli na divadelnom predstavení. Nebolo to zlé... len na mňa príliš... úchylné... ^^' na niektoré pasáže som sa nemohla ani pozerať.
Dnes sme so sestrou viazali salonky a budeme ešte stavať aj stromček. Živý. A... tieto Vianoce budú pre nás (pre našu rodinu) úplne iné, než ako sme zvykli mať... Nechcem rozoberať prečo, ale... asi chápete, že sa niečo stalo.
Mimochodom, ja viem, že už to vravím druhýkrát, ale... pondelok bol dňom, kedy sme s Tybaltom už pol roka ^^ Mám pocit, že si život bez neho už nedokážem ani len predstaviť...
Nanette Hirondelle
P.S. Zmenila som design ^^
P.P.S. Počas prázdnin tu chcem zverejňovať príbeh Desať a takisto aj svoje doterajšie básne (tento týždeň na intráku znovu jedna vznikla ^^'). Hádam sa budú páčiť :) A mimochodom, ak by náhodou niekto vedel o nejakej literárnej súťaži, bola by som rada, kebyže mi dáte vedieť :) Je mi jedno, či poviedka alebo báseň, len zrejme nič s fantasy... to nie je práve moja parketa ^^'
P.P.P.S. A ak by som sa dovtedy už neozvala, tak šťastné a veselé! :D
11. prosince 2010 v 12:28 | Nanette Hirondelle
Po vyše ôsmich rokoch sa zapozeral von oknom. Pršalo. Bol to jeho dážď. Jeho pohľad z okna jeho bytu. Pousmial sa. Už ni je smutný. Ani sám. Necíti smäd, necíti hlad. Aj bolesť sa pominula. Našiel to, čo vtedy hľadal. Samého seba. Nič viac. A pritom všetko.
Zdravím.
Dlhá neaktivita, ja viem.
Ale občas mám proste strach. Už som sa sklamala vo veľa veciach a bojím sa, že ak tu niečo napíšem, niekto na to zareaguje a zareaguje tak, že sa ma to dotkne... čo bude potom? Čo spravím?
Nie, nechystám sa to tu zrušiť. A ani sa nechystám niekam premiestňovať. Nemalo by to zmysel. Vždy by to bolo to isté, o rovnakom. Zase by sa našli ľudia, ktorým by som vadila, ktorí by moje myšlienky odsudzovali a komentovali "Och, môj bože....". Akoby som mohla za to, čo cítim...
Ale niekde sa vypísať musím. Nemusím, ale potrebujem...
Na štvrtok nerada spomínam.
Tento týždeň sme si vymenili s Tybaltom v mobiloch pamäťovky, lebo ja už som nezvládala počúvať stále to isté. Moje.
A tak som celý týždeň počúvala pesničky, ktoré počúva on. Moje spolubývajúce boli na takú hodinu až dve vonku a ja som ostala na intráku. Ľahla som si do postele a pritom počúvala Nirvanu (najpočúvanejšia Tybaltova skupina). Keď sa baby vrátili, vypla som to, lebo ony to proste počúvať nemôžu. Jedna poznamenala, že vyzerám ako niekto s najväčšou depresiou na
svete. A potom ešte dodala, že by som bola dobré EMO.
Možno áno...
Večer som potom ešte asi pol až trištvrte hodinu plakala.
Neviem, čo ma to pochytilo, ale už som to potrebovala dostať zo seba...
Je toho veľa, čo neviete. Čo nikto nevie...
Chcela by som sa vypísať ešte z viacerých vecí, ale mám strach. A v poslednom čase je toho strachu vážne dosť.
Aký bol Mikuláš? Dúfam, že štedrý :) Nám "spravili Mikuláša" aj na intráku a tiež v škole.
A už sa blížia Vianoce, všimli ste si? :D A hlavne prázdniny! ^^ Uf, nemám tušenia, či do Vianoc ešte vôbec napíšem nejaký denník...
No... radšej už nič nebudem písať... aj tak by to boli len drísty postrádajúce pointu. A výlevy. Žvásty. Prázdne reči.
Možno tu hodím ešte zopár svojich "nových" básní. Možno.
Nanette Hirondelle
P.S. Za chvíľu to už bude pol roka, čo som s Tybaltom ^^
14. listopadu 2010 v 8:29 | Nanette Hirondelle
Niekedy v mojich ušiach začne zvoniť a ja počujem hlas.
Vraví: Je to v poriadku - zomrieť.
Počuješ to?
Je to v poriadku - zomrieť.
Je to v poriadku - zomrieť.
...
Ak si poraním zápästie, nebude to bolieť. Budem len ospalá, opitá pachom svojej krvi, budem cítiť teplo.
Ak je to skutočne to, čo nazývame smrťou, nemám strach.
Som si vedomá toho, že som sa už dlho neozvala. Ale nebolo chuti... Do ničoho. A včera som mala pocit, že sa úplne zrútim. Zosypem ako domček z kariet. Sfúknem ako sviečky na torte. Padnem na dno a už sa nebudem vedieť odraziť....
Nechcem to veľmi rozoberať. Asi... ^^' Je toho veľa. Čo sa stalo a čo by som musela vysvetľovať. Stačí, ak poviem, že to bol snáď najhorší plač v histórii môjho života. Plakala som možno dve hodiny, možno viac... Triasla som sa a stískala nohy aj ruky k telu. Mala som pocit strašnej bezmocnosti a bála som sa... A nikdy som nemala väčšiu chuť niečo si urobiť.
Dôvod?
Tybalt povedal niečo, čo ma hlboko zasiahlo... Príliš... príliš hlboko. A ja som vtedy rozmýšľala, prečo ma pri sebe vôbec chce.
Myslím, že na včerajšok nikdy nezabudnem.
Poobede som nešla hneď za Tybaltom. Chodila som po miestach, na ktorých sme spolu niekedy boli. Na ktorých sme sa rozprávali a kde sme prežili spoločné chvíle... Tých pár slov, ktoré mi napísal, strašne škreli moje vnútro. Chcel to, čo som ja vždy mala. A nikdy... NIKDY som to nechcela. Vždy som sa toho bála. A stále sa bojím. Mám strach už z toho samotného slova. Prenasleduje ma...
Spievala som si. Nahlas. Keď okolo mňa šli nejakí ľudia, iba sa na mňa pozreli, či som kompletná a šli ďalej. Niektorí sa pozerali dlhšie... akoby ma skúmali. Akoby ich fascinovalo to, že som sa skoro rozrevala. Alebo možno to, že som bola sama na takom mieste.
Nakoniec som sa rozhodla ísť za Tybaltom. Nevydržala som to.... možno ani sám si neuvedomuje, ako ho potrebujem a ako mi na ňom záleží...
Plakala som. Znova.
Strácala som nádej. Strácala som zmysel svojho bytia, svojej existencie... Pretože On...
Nie, stop. Už mám príliš vážne myšlienky xD Nevšímať si to. Stačilo... :)
Môžem však podotknúť, že sa to viac-menej vyriešilo... aspoň nateraz. A hoci neviem, čo bude nabudúce, keď sa vrátim, smiem aspoň dúfať. A veriť.
Tybalt mal oslavu. Pretože tento týždeň mal meniny (už ste prišli na to, ako sa volá pravím menom? :D).
A hoci ten deň nezačal práve najlepšie, myslím, že som prežila jeden z najšťastnejších večerov môjho života ^^
Čo sa týka školy, je to stále to isté. Veľa učenia, vtipné okamžiky, smutné okamžiky... etc. A tento týždeň budeme mať na škole ímačky. Vo štvrtok. A v piatom potom branné cvičenie. Streda je voľná, takže budem dúfať, že tento týždeň bude jedným z tých lepších... V stredu ostávam opäť na intráku. Ako aj minule, čo bolo voľno... neoplatilo by sa to. S Elou sa pravdepodobne pôjdeme pozrieť do toho nového obchodného centra - Mirage.
Rozmýšľam, že by som už mohla zmeniť aj design... ^^' No, hádam sa toho dočkáme cez vianočné prázdniny.
Chcela som písať na jednu istú tému, ale nakoniec... nejako nevyšlo ^^'
Nanette Hirondelle
P.S. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som včera vystrašila na FB. Pôjdem a zmením si už ten morbídny status ^____^
P.P.S. Dva posledné avatary sú robené mnou.
2. října 2010 v 9:38 | Nanette Hirondelle
Čakám, až to niekomu dojde... že krása nie je vo vzhľade, ale vnútri...
v duši, v srdci, v Tebe samom...
... Asi budem čakať dlho...
Prajem pekný deň všetkým. Mám pocit, že som sa vám asi ešte nikdy nezdravila... No, všetko je raz po prvýkrát.
Chcem len povedať, že tento víkend toho mám fakt veľa, takže ma na nete veľmi nečakajte... Písomky, úlohy, učenie, slovíčka a navyše som sa dala do literárno-publicistického krúžku, teda som v redakcii školského časopisu ^^' A už mám aj zopár úloh. Takže asi tak...
Nechcem sa veľmi vypisovať. Nie, dnes nie... Dôvod? Tento týždeň bol vážne dosť... ťažký... na pochopenie... hnusne smutný a deprimujúci a je príliš veľa vecí, ktoré potrebujem zo seba dostať a chcem, aby ich vedel aj človek, na ktorom mi nadovšetko záleží... a keby som sa vypísala tu, už by som to nepotrebovala povedať. Preto chcem vyskúšať... či to poviem, ak sa nevypíšem.
(Neznamená to však, že ak by mi to skutočne pomohlo k tomu, aby som sa vedela "vyrozprávať" a nie "vypísať", že by som blog zrušila. To absolútne nemám v pláne!)
Vždy, keď sa už blíži piatok, teším sa. Ale mám aj strach. A vždy to tak je.
Mám strach, či keď sa vrátim, budem stále tá rovnaká Nanny, akú ma ľudia poznajú... Bojím sa, že na mňa ľudia zabudnú, keď budem celý týždeň preč a budem tu bývať len na víkendy... príliš krátko na to, aby sa vôbec niečo podniklo, povedalo a vysvetlilo...
Bojím sa, aké budú stretnutia s ľuďmi, ktorých som celý ten týždeň nevidela a tak veľmi mi chýbali... a rozmýšľam, či aj ja som tak veľmi chýbala im, ako oni mne...
Ja... už sa tam nechcem vrátiť... nie, keď tam musím byť bez ľudí, ktorých mám rada a na ktorých mi záleží...
Chcem vrátiť čas...
Nanette Hirondelle
P.S. Prvý avatar vyrobil
Ayumu a druhý je odo mňa...
P.P.S. Už zas som príliš pesimistická, nevšímajte si ma.
26. září 2010 v 9:28 | Nanette Hirondelle
Viete, čo bol včera za deň? No... viacerí zrejme vedieť budete... ^^' Niežeby som sa tým chcela chváliť, ale včera som mala narodeniny. A dnes som už (bohužiaľ) 15-ročná. Osobne mi je celkom ľúto toho, že už nemám 14, ale takto sa aj tak necítim o nič staršia... to možno pochopím neskôr.
Minulý týždeň ma na intráku baby nakazili. Prišli tam obe choré. A ja teraz nemám takmer hlas, soplím a kašlem. Chjo, a bolo to tak už včera. Celý deň mi bolo dosť zle a nemala som chuť ani na učenie (budem sa musieť učiť dnes -_-").
Poobede bola oslava. Dostala som zopár vecí... a hlavne čokolády a bonboniéry.
Nemám rada oslavy. Neviem ani presne prečo, ale proste ich nemám rada. Nemám rada, keď niekto oslavuje mňa, pretože nerozumiem prečo. Nechápem, prečo je to také úžasné, že som zas o rok staršia... že mi Boh daroval ďalší rok, ktorý (takmer) za nič nestál... že ten rok daroval niekomu, ako som ja. A prečo mu vôbec ten rok daroval.
Nemám rada, keď sú u nás v obývačke všetci nasáčkovaní, keď sa ma všetci na niečo pýtajú, keď som stredobodom pozornosti ja, i keď sa vždy po zagratulovaní odpracem do svojej izby (obyčajne potom za mnou dojde najmladšia sesternica).
Neviem presne od kedy, ale začala som si nejako zvykať na to, že na svoje narodeniny plačem. Tieto takisto neboli výnimkou.
Na internete som pozerala nejaké citáty... Nie, nebol to zámer, nebolo to preto, aby som sa fakt rozplakala... len som si chcela nejaké nové zapísať do svojho zápisníka a objavili sa aj také, čo ma vážne chytili... no už predtým mi bolo do plaču.
Musela som vypadnúť. Potrebovala som byť niekde úplne inde.
Šla som von, na miesto, o ktorom mi kedysi vravel Tybalt, že tam sedával. Opäť to nebol zámer, lebo som chcela ísť na autobusovú zastávku, kde stojí len veľmi málo autobusov, ale boli tam nejakí ľudia.
Tak som šla na to miesto.
Najskôr som len sedela a plakala... a v mysli si opäť opakovala toľké chvíle, čo ma zranili a všetky argumenty, prečo by som tu už nemala byť... potom som si k tomu pustila Skillet.
Hlavu som mala sklonenú a položenú na kolenách. A plakala som.
Asi pol hodinu.
Po nejakom čase som začula kroky. Uvedomila som si, že niekto ide. Do rúk som zobrala mobil, z ktorého hrala hudba a bol položený vedľa mňa (ak by mi ho náhodou niekto chcel ukradnúť).
Potom som však cítila, ako sa niekto dotkol mojich vlasov a zobral ma do náručia. Keď som sa pozrela, kto to je, predo mnou čupel Tybalt.
Nie, ak si myslíte, že som mu povedala, čo mi bolo, prečo som plakala, tak sa mýlite. Ako náhle som ho totiž uvidela, všetko, pre čo som plakala, mi vyfučalo z hlavy. A navyše, nemala som vôbec hlas.
Potom ma s jeho kamarátom odprevadili domov a oni šli domov tiež... po niečo... pre mňa ^^'
Ak niekto bude chcieť vedieť, čo som od Tybalta dostala, nech mi dá vedieť, ja to tu písať nebudem :P Môžem však povedať, že to bolo nádherné a vôbec som nevedela, čo na to povedať x)
S Tybaltom a Tomom som potom ešte šla von. S nimi mi bolo úžasne :) a vždy je.
Jop a videli sme ježka :D xD
Toť asi vše, čo sa týka mojich narodenín. :) Ďakujem všetkým, čo si na mňa spomenuli, aj keď možno len kvôli FB, na ktorom je to napísané xD Ale aj tak ďakujem.
A chcela by som zablahoželať Simi-chan, ktorá sa narodila v presne ten istý deň ako ja, len o dva rôčky skôr ^^ :) Hádam sa ti splní všetko, po čom túžiš, všetky sny a nádeje... tvoj život bude plný lásky a priateľstva a budeš vždy v plnom zdraví :))
Nanette Hirondelle
P.S. V poslednom čase som si zvykla počúvať len Skillet a The Red Jumpsuit Apparatus x)
18. září 2010 v 9:30 | Nanette Hirondelle
Nikdy neklesla dolu
Ona nevie prečo
Ale vie, keď je stále sama
Je to pocit, že sa všetko zhoršuje
(Superchick; Stand in the Rain)
Tentoraz to zrejme hodím pod perex. Neviem, aký dlhý článok to bude, ale... ja už proste nemôžem, nedokážem, nechcem ísť ďalej... nie, keď mám pocit, že som na všetko úplne sama. Keď nič nikomu nemôžem povedať, lebo sa bojím, že ma sklamú, že opäť zradia moju dôveru... alebo ich moje slová zrania alebo... ja... ja už proste nemôžem....
11. září 2010 v 10:25 | Nanette Hirondelle
V škole sa jej všetci smejú, že sa často rozplače. Že sa s nikým nebaví a stále sedí sama kdesi v kúte.
Veď by všetci plakali, keby to sami zažili.
Revali by ako ona. Všetci do jedného.
(Zubami-Nechtami; Posledné metro, Kateřina Hejlová)
Vítam sa naspäť. Lebo nikto iní to zrejme neurobí...
Ako to ide v škole? No... je ťažká, ale zvládnem to. Každý deň sa učím. A vždy je to takmer celé poobedie. Ale ja to zvládnem. Baví ma to. Iba je to náročné.
Čo sa týka intráku, tiež je to celkom okej. Spolubývajúce ma neotravujú ani mi nie sú úplne nesympatické. Najviac som sa spriatelila asi s Elou. Je to, tuším, podobný charakter ako ja, len... býva šťastnejšia. Ona už pochopila, že nemá význam byť smutný... pretože tak si nepomôžeš. Preto sa ona smeje rada.
Som stále len decko...
Ja vlastne ani neviem, prečo píšem. Možno preto, že som chcela povedať, že od utorka plačem každý deň (plakala som v utorok, v stredu, vo štvrtok, v piatok a podarilo sa mi už aj dnes, ale to ma rozplakala jedna pieseň).
A prečo plačem...?
Chýba mi Tybalt... ale to by sa ešte dokázalo zvládnuť, lenže... v nedeľu, keď som odchádzala, chcela som mu niečo dať... tiež. A zobrala som tie veci do igelitky. Ponáhľali sme sa, on ju vtedy zobral a položil u nich na gauč. A zistil, že to je moje pre neho až v utorok a to mi tiež písal esemesku, aby sa uistil, že či je to moje a čo to tam vôbec robí...
Znelo to úplne, akoby mi to vyčítal.
Bolo tam CD, ktoré mi daroval triedny na konci roka, keď som odchádzala. S fotkami mňa a spolužiakov za tie roky, čo nás učil.
Keď som potom Tybaltovi volala, povedal, že niektoré fotky ho prekvapili, vraj... že by to do mňa nepovedal (alebo niečo v tom zmysle).
Ja... ja už nevládzem.......................
Aj keď sa snažím spraviť pre niekoho niečo pekné, aj tak som potom najhoršia ja. Keď sa snažím skrývať svoje pocity... a niekto mi potom vraví, že to robiť nemám... a potom teda poviem svoj názor, to, ako sa cítim, vždy som najhoršia ja. Tak načo to mám potom vravieť? Prečo chce niekto vedieť, ako sa cítim, čo si myslím, moju náladu, názor, keď to v skutočnosti vedieť nechce? Keď sa na mňa potom urazí, keď... keď som vždy najhoršia ja...?? Prečo to mám vravieť? Aby som ešte viac trpela?
Nie. Dosť výlevných slov... Ja už budem ticho. Doslovne. Už nikomu nič nebudem vravieť, dokým to skutočne nebudem potrebovať. A keď tak, radšej sa vyplačem a budem to naďalej držať v sebe. Už o nič sa nebudem pokúšať. Nie. Už nie... Iba robím druhým napriek. Dokážem len sklamať...
Rozmýšľam teda... pre čo/pre koho vlastne žijem...?
~~~
V škole som si našla asi dve kamarátky... alebo teda dve dievčatá, ktoré sa so mnou aj normálne bavia... a potom sa ma pýta rôzne veci aj jeden chalan. Hmmm... inak nikto, komu by som bola nejako veľmi sympatická a kto by sa so mnou chcel naozaj baviť.
Na intráku som objavila jednu miestnosť s takou... príjemnou atmosférou. Ela sa tam chodieva učiť a ja čítať, popíjať čaj alebo počúvať hudbu.
Je to internátna kuchynka na našom poschodí. Ja viem, znie to šialene, ale je to tak.
Tento týždeň som tam aj plakala...
Nanette Hirondelle
Cítiš sa ako muž
Keď s ňou zametáš?
Cítiš sa teraz lepšie, keď padá k zemi?
Nuž, poviem ti, jedného dňa sa tento svet skončí
Keď sa tvoje klamstvá rozsypú, ona získa nový život
Uzemnená v špine povedala, toto nebolí
Povedala, konečne, už toho mám dosť
Uzemnená v špine povedala, toto nebolí
Povedala, konečne, už toho mám dosť
(The Red Jumpsuit Apparatus, Face Down)
P.S. Chystám sa tu dať (buď dnes alebo zajtra, alebo prednastaviť) prológ k Desať. Hádam... sa bude páčiť....
5. září 2010 v 9:06 | Nanette Hirondelle
Niekto by nám mal povedať hneď na začiatku života, že umierame.
Potom by sme mohli prežívať život do krajnosti, každú minútu každého dňa.
Urobte to! Hovorím vám. Všetko, čo chcete urobiť, urobte teraz!
Je len určitý počet zajtrajškov...
Tento článok má byť zameraný na začiatok nového školského roka a tiež na to, ako sa cítim na novej škole v inom meste... Netuším však, aké to bude dlhé, keďže ma už z toho spovedali snáď všetci a na jeden mail sa ešte len chystám.
Do Žiliny sme šli v stredu okolo druhej. Predtým (doobedu) sme sa všetci balili (sestra šla na intrák tiež a to ešte chvíľu predo mnou). Poobede som ešte zašla za Tybaltom.
Plakal...
Sedel pred notebookom a pozeral na moju fotku... Mal pustenú pesničku od Avril Lavigne Togehter...
A plakala som aj ja.
Myslíte, že to príliš preháňame? Možno... Ale aby ste to skutočne vedeli posúdiť, museli by ste sa ocitnúť v mojej koži a cítiť to, čo cítim ja...
Snažím sa byť silná a stále sa pokúšam dávať Tybaltovi istotu... ale on mi, takisto, stále neverí. Vidím to, cítim to.... vyplýva to z jeho slov, z jeho otázok, zo všetkého, čo robí. A mňa to strašne zraňuje, strašne moc.
Na internáte som v izbe na piatom poschodí (je ich sedem). Máme tam výťah, ale nesmieme ho používať. Len keď sa v nedeľu vraciame na intrák z domu s ťažkým ruksakom.
Som s dvomi dievčatami, jednu nám tam zrejme ešte dajú v pondelok. Kúpeľňou sme spojené s izbou štvrtáčok.... Hneď v prvý deň k nám prišli s alkoholom a rehotali sa, robili kraviny... Takmer mi roztrhli môj kalendár, no čo už... Nabudúce budem vedieť, že si nemám nosiť kalendár s obrázkami mačiek.
Prvý deň v škole sme sa dozvedeli (prváci; ani s jednou, čo som v izbe, nie som v triede a ony sú tiež oddelene, hoci jedna je so svojou kamarátkou, i keď z iného intráku; všetky sú prváčky), v ktorej triede budeme a kto nám je triedny. Naša triedna je z Francúzska, ale raz prišla na Slovensko a vydala sa tu. Robí ešte zopár chýb, ale rozpráva dobre.
Viac som o jej histórii nepočula, lebo asi tri dievčatá (medzi nimi aj ja) sme sa cestou do triedy stratili. Našťastie sme sa potom ale zas našli ^^'
Jediné miesto, čo mi ostalo, bolo v prvej lavici na kraji (máme spojené lavice, teda tie také dlhé, lebo máme triedu v učebni fyziky, ale nebudeme sa tam často učiť).
Každý máme v šatni vlastnú skrinku na kľúčik, čo mi celkom vyhovuje.
Oba dni, čo som bola v ZA, som mala horúčku. Vo štvrtok po škole som si šla kúpiť paralen a potom som sa vrátila na intrák za babami. Chvíľu sme boli na izbe, Laura si spievala (takmer stále si spieva; musím však povedať, že má skutočne dobrý hlas) a potom sme sa šli prejsť do TESCA a na busovú zastávku (aby som vedela, kde mám v piatok ísť; nezapamätala som si to len tou cestou tam).
Viete, čo je na tom to najúžasnejšie...?
Intrák je hneď vedľa Ústavu na vykonávanie väzby. Cestou do školy prechádzame vedľa pohrebných služieb a krížom cez nemocnicu. Uff... fakt nádhera.
Každý deň som volala Tybaltovi (okrem piatku, to som poslala len esemesku, fakt som sa dosť ponáhľala; o pol druhej nám len skončila škola, už sme sa učili, potom som musela ísť na intrák na obed a zbaliť sa a o pol tretej mi šiel bus; na zastávku som bežala). A vo štvrtok... mal pocit, že som akási iná (v telefóne). Netuším skutočne prečo... možno tou teplotou a možno tým, že mi tak strašne chýbal. Iba som ležala na posteli a nevládala som sa ani pohnúť. Až keď prišli spolubývajúce som vyšla na chodbu. Cez okno som potom videla vedľa seba dve dúhy. Tá jedna však po chvíli zmizla a ostala len druhá.
Vždy sa snažím byť šťastná, keď mi Tybalt zdvihne a má dobrú náladu. Jedna moja kamarátka mi už na začiatku prázdnin však vysvetľovala, že to preto, že volám. Ale... čo je pravda, to vedieť nemôžem. Bola by som však radšej, kebyže je šťastný. Aj keď bezo mňa, ale šťastný...
Na druhý deň sme sa už tri posledné hodiny učili (predtým sa ešte dočítaval školský poriadok a dostávali sme učebnice; len na slovenčinu máme päť), teda dve slovenčiny a franinu. Bolo to celkom okej, ibaže ja som si (čo sa týka francúzštiny) všetko snažila zapisovať a nestíhala som.... vážne sme šli strašne rýchlo.
A na slovine nám zas už diktovala povinné čítanie. To mi pripomína, že potrebujem zošit na čitateľský denník ^^'
Ako som prišla domov, všetko som rozprávala mamine a potom som bola s Tybaltom.
Nanette Hirondelle
P.S. Uvidíme, či bude takýto článok aj nabudúce... Dúfam, že nie, hoci teraz to boli len dva (resp. tri) dni a teraz to bude týždeň.... Rozmýšľam, ako to prežijem...
Držte mi, prosím, palce...
P.P.S. Na týždeň nestíham nič prednastaviť. Je mi to ľúto, ale tak či tak mám radšej články, ktoré dávam rovno :) Tiež som chcela napísať nečo na tému týždňa, ale... nič nestíham... -_-"
30. srpna 2010 v 8:34 | Nanette Hirondelle
Nikdy Ti nedovolím padnúť
Budem pri Tebe stáť navždy
Budem tu pre Teba cez to všetko
Aj keby ma Tvoje zachraňovanie malo priviesť do neba...
Včera som konečne porozumela jednej veci... A možno aj predvčerom (všimli ste si, že všetky problémy, ktoré sa u mňa vyskytnú, trvajú vždy dva dni? a že vždy vravím o "včerajšku" a "predvčerajšku"?). Ja... vždy som sa pokúšala byť pri Tybaltovi tá silná. Vždy som sa snažila ho podržať a povedať mu, že všetko bude fajn, že to zvládneme, že som tu pre neho, že tu preňho vždy budem. A on sa mi zveroval so svojimi problémami a ja som sa mu snažila dávať istotu. Aj čo sa týkalo našich spoločných problémov, vždy som to bola ja, kto sa snažil byť silný, pretože ja som o tom nikdy nezačala prvá hovoriť. Vždy to bol Tybalt. A ja som nedokázala pridávať k jeho neistote ďalšiu neistotu.
Ale išlo to úplne iným smerom, ako som chcela. A teraz viem, že Tybalt mi neverí. A tiež viem, že to bude najskôr moja chyba...
Predvčerom sa stala istá vec. Nechcem to veľmi rozoberať, ale s Tybaltom sme sa o tom často rozprávali. A ja už neviem, ako mu povedať, že niečo také by sa proste nemohlo stať... Ale on mi neverí.
Celý deň vyzeral byť celkom fajn, pokazilo sa to až vtedy, keď som večer prišla na internet a s Tybaltom sme si písali. A ja nerozumiem... nerozumiem, prečo s tým práve vtedy začal.
A ja som už ďalej nemohla. Napísala som mu, čo cítim. A on... sa odhlásil.
Bola to rana pod pás, nevedela som, čo som si o tom mala myslieť. Ak už musel ísť, prečo sa aspoň nerozlúčil...? Ani za to pos*ané "ahoj" mu nestojím?
Neskutočne moc sa mi chcelo plakať, chcela som to zo seba dostať, ale nedokázala som to, nemohla som. Už... už som bola proste príliš slabá na plač... Už ani ten mi nedokázal dostatočne pomôcť. Večer sa zo mňa vytislo zopár slzičiek, ale všetko to hneď zaschlo a viac sa mi už plakať nedalo.
Na druhý deň som volala Tybaltovi, či je v poriadku. Podľa hlasu som poznala, že áno.
Bolo to... dosť divné. Bola som rada, že sa cíti dobre, ale akosi ma zobralo, že si z toho nič nerobí, akoby to preňho nič neznamenalo. Hoci je pravda, že som mu potom do esemesky písala, nech na to zabudne (večer sa potom znovu prihlásil na pokec a mne poslal esemesku, nech sa prihlásim tiež. Mohla som, ale už len na chvíľu. Najzaujímavejšie však bolo na tom to, že som jeho zareagovanie pochopila úplne inak, ako som mala. A pochopila som to dobre až na druhý deň).
Poobede sme mali ísť, ako obvykle, s Tybaltom von. On ešte musel ísť do kostola, lebo ráno nestíhal a ja som ho mala ísť počkať. Šla som trochu skôr, už som nechcela byť doma... potrebovala som ísť trochu na vzduch. Nakoniec mi prišla esemeska, že do kostola nešiel, že musel ísť s ocom na ryby...
Stretli sme sa. Ale boli sme spolu len chvíľu. On šiel do vody a ja za kamarátkou (je to aj jeho kamarátka a prišla Tybalta pozrieť aj so svojím mladším bratom). Tiež som šla preč preto, že to opäť začal rozoberať a ja som mala opäť pocit, že sa rozplačem.
Nakoniec to dopadlo tak, že "tá" kamarátka šla s jej inými kamarátkami, jej brat šiel za Tybaltom (je tiež rybárom - berieme to ako koníček, okej?) a ja som ostala sama na lavičke.
Pustila som si nahlas Skillet a bolo mi jedno, že to počuje aj niekto iný alebi ho to otravuje, keby niečo, tak nech sa ozve. Potrebovala som počuť niečo... potrebovala som niečo, čo by prehlušilo moje myšlienky.
A... rozplakala som sa.
Plakala som dlho, až kým som nezaregistrovala Tybaltov hlas. Utrela som si slzy, ale mohlo mi byť jasné, že to nepomôže. Tybalt to hneď zbadal.
Myslím, že v ten deň... som mala z neho asi po prvýkrát strach. Bol dosť nervózny a agresívny...
Oni dvaja povedali, že pôjdu do vody vyloviť ešte jeden mobil, ktorý som videla tiež, keď sme tadiaľ šli s Tybaltom. A ja som povedala, že ich počkám na tej lavičke, kde som sedela. A Tybalt povedal: "Ideš s nami." Bola to taká razantná odpoveď, že by ste mu nedokázali odvrávať... A tak som sa zdvihla. Bolela ma hlava, bola som rozklepaná, bolo mi zima a celkovo mi bolo strašne... ale šla som. Oni dvaja šli popredu a ja vzadu. A vtedy som si pomyslela... načo chcel, aby som šla s nimi? Načo ma potrebuje? Čo preňho vlastne som?
Môj strach sa v tých momentoch ešte párkrát zopakoval, keď sa ma opýtal tým istým hlasom, ako vtedy: "Čo sa deje?"
A v tie chvile mnou trhalo...
Nebudem to viac rozoberať. Prosím, neobviňujte Tybalta za nič, nemyslite si, že ma ničí... On... má toho teraz veľa. A ja som sa svoje problémy snažila udusiť v sebe, aby som mu toho nepridávala ešte viac. A potom toho na mňa bolo už príliš, tak som to nevydržala. Teda je to vlastne moja chyba. Všetko je to moja chyba...
Pretože namiesto toho, aby som o svojich trápeniach niekomu hovorila, to držím v sebe a zvádzam svoje súkromné dialógy v mojej hlave. Dialógy s mojím druhým ja. A potom to tak aj vyzerá...
Ak mám pravdu povedať, veľa vecí už nepíšem ani tu. Neviem presne prečo... ale zrejme preto, že už nechcem spraviť tú chybu, čo som urobila na mojich minulých blogoch, že som prezradila príliš veľa.
Chcem ešte, aby ste vedeli, že večer sa to potom opäť urovnalo. Viac-menej... Tybaltovi som povedala o nejakých veciach, ale stále je toho príliš veľa, čo v sebe držím.
Povedal však, že dnes budeme poktačovať. Ja sa len bojím, že ho všetkými tými vecami zraním...
Nanette Hirondelle
Lebo Ty si moja pravá láska, moje celé srdce
Prosím, nepremárni to
Pretože som tu pre Teba
Prosím, neodchádzaj preč a
Prosím, povedz mi, že zostaneš
P.S. Teraz mám ešte nejaké povinnosti, na nete teda zrejme veľmi nebudem. Ale... mám pocit, že vám to je vlastne šum-a-fuk ^^'
P.P.S. Kebyže som sa už do stredy neozvala, držte mi prosím palce... čo sa týka intráku a novej školy.
Ja sa budem snažiť pridávať rovnako, ako som pridávala články aj doteraz, i keď rovnaké to už asi nikdy nebude. Teraz môj blog bude zrejme prevažne tvoriť denníček... ^^'
P.P.P.S. Ešte sa chystám pridať tu tú báseň... I keď, nie je to nič úžasné.
P.P.P.P.S. Ospravedlňujem sa za tento nadmieru dlhý článok. Aj keď mám pocit, že je to ešte nič oproti článkom, čo som písala na svojich minulých blogoch...
P.P.P.P.P.S. Text dvoch strof v tomto článku je preklad pesničky Your Guardian Angel od The Red Jumpsuit Apparatus.
25. srpna 2010 v 9:23 | Nanette Hirondelle
V poslednom čase vôbec neviem, ako začínať. Môžem teda od toho... najdôležitejšieho...?
Blíži sa škola. Presnejšie, začne už o týždeň. Posledný týždeň voľna... Ale to učenie sa nejak prežije :) aspoň dúfam. Veď ako každý rok. Ale asi ste si už uvedomili, že u mňa to nebude ako každý školský rok.
Dobre, nebudem sa o tom rozpisovať. Budem sa to snažiť vyriešiť nejako sama a zmieriť sa s tým. vVem, že nie som jediná. Tak len veľa šťastia všetkým, ktorí začínajú na novej škole, ktorí začínajú na novej škole v inom meste a tým, ktorí začínajú na novej škole v inom meste, ďaleko od ich rodného, teda budú musieť byť na internáte.
Veľa šťastia deviatakom.
Veľa šťastia všetkým.
Viete, čo mi raz Tybalt povedal? Vraj mi na intrák požičia (resp. "dá") svoj notebook... Ehm, už ste niekedy niekoho presviedčali, aby vám niečo nedal? Niečo, čo vám chcel dať silou-mocou? Ak áno, tak mi prosím poraďte presvedčiť Tybalta, aby mi nezveroval svoj notebook. Už len preto, že on ho potrebuje a tiež preto, že by to pre mňa bola príliš veľká zodpovednosť a bála by som sa, aby ho neukradli alebo aby som ho nejako nepokazila.
Dosť už, že mi "nanútil" svoju mikinu :D (sama som ho jeden večer o ňu žiadala ^^')
V poslednom čase je Tybalt dosť chorý. A včera aj predvčerom som s ním bola a strážila ho, lebo sám by sa stopercentne vyliečiť nesnažil ^^'
Včera však bolo blbo aj mne... To ma najviac mrzí. A tak to nakoniec skončilo tým, že som v posteli bola ja a nie on.
A mimochodom, som ostrihaná. Nie úplne nakrátko, to by som svojim vlasom nespravila :P Ale aspoň tak, aby to bola trochu zmena. A môžem potvrdiť, že (aspoň pre mňa) je.
Je tu istá vec, na ktorú by som potrebovala váš názor... Pretože ja skutočne neviem, ako to spraviť. Teda, či to mám spraviť. Obyčajne som to nerobila, ale potom by ste sa toho nedočkali... No, aby som vás už toľko nenapínala ^^'
Ide o kapitolovku Desať. Mám asi len 4 alebo 5 kapitol a rozhodne to ešte nie je u konca. Lenže to nemám kedy písať, aj keď by som rada... Tak len chcem vedieť, či chcete, aby som zverejnila aspoň tých zopár kapitol, hoci to ešte nie je dokončené a vôbec netuším, kedy napíšem nejakú ďalšiu kapitolu. Keď tak, môžem zverejniť napríklad len prológ a potom sa rozhodnete, či chcete, aby som s pridávaním pokračovala.
Vážne mi záleží na vašom názore. Ďakujem za všetky vyjadrenia (ak sa vôbec nejaké nájdu :D).
Nanette Hirondelle
P.S. Stále som závislá na The Red Jumpsuit Apparatus. Predtým, ako pôjdem na intrák si musím nejaké songy nastrkať do mobilu :3
P.P.S. Jednu moju mikinu má aj Tybalt. Ja mu jeho vraciam (on mi ich zase dáva xD), ale on ju len ukáže, že ju má a potom ju zas schová a pritom vraví "Nevrátim, nevrátim, no nevrátim, už je moja" :DD
P.P.P.S. Nevyhovuje mi momentálny design. Asi ho ešte predtým, než odídem, zmením.
17. srpna 2010 v 12:45 | Nanette Hirondelle
Ani nerozmýšľam čo je správne a čo nie
Čo nie je správne a čo je
Pretože nakoniec sme len ty a ja
A nikto iný nebude navôkol
A ty a ja tak máme byť
Takže aj tak by mal svet dnes padnúť
Stále máš mňa aby som ťa držala hore hore
A ja ťa nikdy nepustím dole dole
(The Veronicas; Untouched)
Vlastne ani neviem, kde by som mala začať... Zas sa toho tak veľa stalo, že to už ani nestíham sledovať... A prázdniny sa krátia a krátia.
Bojím sa.
Predvčerom a včera som zažila dni, ktoré sa radia medzi tie horšie... Predvčerom teda aspoň večer. Keď som sa s Tybaltom lúčila.
Je veľa vecí, ktoré vraví a ktoré ma zraňujú. Ale ja mu rozumiem, aspoň niektorým veciam. Len niekedy mám pocit, akoby mi vôbec neveril.
Ako som už písala na FB, asi nestojím za dôveru, pravda?
Vtedy som v noci plakala. Až kým som nezaspala. Bolo to dosť zničujúce... Navyše som na druhý deň mala ísť do nemocnice na rehabilitáciu a Tybalt chcel ísť so mnou. Povedala som, že radšej by som šla sama, že má prácu, tak nech so mnou nestráca čas. Ale nedal si povedať. Našťastie sme však neboli len my dvaja, ale aj jeden jeho kamarát.
Aj napriek tomu si však všimol, že mi niečo je.
Dopoludnia som dvakrát plakala. V Tybaltovej prítomnosti a keby som povedala, že to nebolo kvôli nemu, klamala by som. Ale ja tomu rozumiem, skutočne. Rozumiem, ako sa asi cíti, pretože aj ja som to zažila. A v horšej verzii. Len ma to hrozne zraňuje. Strašne moc.
Poobede sme potom boli tiež spolu von. Bolo to trochu... divné. Ale len trochu. Aspoň teda zo začiatku. Ku koncu sa to už začalo zhoršovať. A ja som zase plakala. Ale plakal aj on...
Povedala som to.
Teda len malinkú časť z toho obrovského celku. Ale už to ho rozplakalo. Čo by sa stalo, kebyže vie, o všetkom, čo ma zraňuje...?
Neviem, čo by si vtedy pomyslel. Možno by sa zamýšľal nad tým, prečo s ním vôbec som. Možno by premýšľal, ako to dokážem tajiť, ako to dokážem vydržať. A možno by mi povedal, že zažíva tiež niečo podobné...
Všetci ľudia zraňujú. A niekedy zraňujeme najviac práve tých, na ktorých nám najviac záleží.
Preto sa ospravedlňujem, ak som niekedy niekoho z vás sklamala, zranila, ublížila mu.... Je mi to ľúto. Mrzí ma to.
A všetci, čo zranili mňa, odpúšťam im. Lebo rozumiem...
Mám pocit, že mi nikto nerozumie. Ale ja sa proste musím niekde vypísať.
Ak ste jedným z tých ľudí, ktorí nevedia pochopiť moje pocity, tak, prosím, ignorujte tento článok. Viem o tom, že som príliš precitlivená. Nepotrebujem to vedieť aj od vás.
Nanette Hirondelle
P.S. Som závislá na ďalšej kapele. The Red Jumpsuit Apparatus. A dozvedela som sa o nich od Hiruko-chii ^^
P.P.S. Ďalšia zaujímavá téma týždňa. Možno sa opäť vyjadrím. Možno ^^'
P.P.P.S. Asi som chcela ešte niečo dodať, ale netuším čo. Aha, áno. Maľujeme. Teda už sme domaľovali. Našu izbu (moju a sestrinu). Zle sa vybrala farba. Naša izba je ladená do farieb Hannah Montany...
7. srpna 2010 v 8:25 | Nanette Hirondelle
Prečo mi všetci vravia mlč, keď sa chcem porozprávať?
Prečo mi všetci vravia neplač, keď sa mi chce plakať?
Prečo mi všetci vravia miluj, keď nie je nik, kto by ma mal rád?
Budú mi tiež všetci vravieť dýchaj, až budem umierať?
Titulkom si protirečím. A možno ani tak nie, pretože práve v tomto momente neplačem. Ale plakala som dva dni za sebou. Kvôli rovnakej osobe. Kvôli Tybaltovi...
Nie, nebolo to včera. Ale predvčerom a pred predvčerom. Včera som to udržala... Netuším, čo sa to so mnou deje, nemám poňatia, čo sa deje s Tybaltom. Len viem, že za každých okolností mu chcem pomôcť. Ale mám pocit, že on moju pomoc nepotrebuje....
Áno, taký mám pocit.
Predvčerom sa niečo stalo. A ja som strašne potrebovala jednu vec. Ale Tybalt to nevycítil, absolútne nerozumel mojim pocitom. Chápem to. Ani ja som im poriadne nerozumela. A stále nerozumiem.
Ide len o to, že v poslednom čase sa cítim strašne sama. Ako jediný človek na svete, ako niekto, koho nik nechápe. A možno to nebude len pocit.
Cítim sa sama, aj keď som s Tybaltom, a to mi je asi najviac ľúto... Neviem to vysvetliť, nedokážem to pochopiť. Jednoducho mám ale strašný pocit samoty a opustenosti...
A hrozne moc potrebujem, aby ma niekto objal.
Objatie som potrebovala aj vtedy, keď bol Tybalt rozrušený a nahnevaný.
A objatie som potrebovala aj včera, keď sa cítil akosi zvláštne a bol unavený. Je toho naňho priveľa.
Ale nikoho zrejme netrápi, že aj na mňa.
Včera bol jeden z mojich najhorších dní. Babka ma sfúkla ako sviečky na torte, sklamala som Tybalta a hrozne ma bolela hlava. Cítim, že som v strašnom strese, ale netuším prečo.
Mám pocit, že nikto nechce, aby som bola šťastná... Nechápu ma. Ale ja nerozumiem tomu, prečo mi proste nedokážu veriť...
Babka ešte vravela, že prečo sa do nás (so sestrou) stará, keď nie sme jej deti.
To sa pýtam aj ja...
Je mi strašne.
A včera mi bolo ešte horšie.
Bola Noc Čierneho jednorožca. Niektorí to už poznáte, nemám pravdu? Tybalt sa bál istých ľudí, že by mi tam mohli ublížiť. A ja som nevedela, ako ho uistiť, že sa mi nič nestane (i keď som sa takmer zdrbala na schodoch).
O štvrť na jednu (v noci... teda už vlastne ráno) mi písal esemesku. Bola brutálne negatívna. A ja som mu asi štyrikrát napísala, čo sa deje.
Nechcel mi to povedať.
A tým ma rozhodil ešte viac. Navyše sme vtedy pozerali horor. Myslela som, že zinfarktujem.
Celú noc som nespala. Kvôli tej Noci. Ale nechcem to rozoberať, nie je čo.
Možno mi dnes Tybalt povie, čo sa stalo. Ale... ja už z neho nechcem nič ťahať. Nie. Nech mi povie sám, čo sa deje. Aj keď ma bude ničiť pohľad naňho. Možno... možno bude lepšie, keď bude v tom čase sám. Veď všetko si chce vyriešiť sám...
Načo som tu? Prečo žijem? Aký má význam moja existencia...?
Nanette Hirondelle
Aj cez to, že sme boli vždy spolu
Tak sme sa od seba príliš vzdialili
Pri čakaní na tvoju úprimnú odpoveď
By sa každý cítil sám.
(Naruto; Yura Yura)
P.S. Ospravedlňujem sa. Zas mám precitlivenú náladu. Som psycho.
P.P.S. Prvý avatar je robený mnou. Vďaka, že ste pochopili, že ho nemáte kopírovať.
31. července 2010 v 10:12 | Nanette Hirondelle
Minulý článok zmizol. Áno. Zdal sa mi úplne nepotrebný, neschopný... Jednoducho nič neznamenal. Len jedna vec v ňom bola dôležitá. Ale tí, čo si ju nevšimli alebo nestihli prečítať, budú mať možnosť zas za mesiac. Takže... si počkajte.
Ehm... oboznámila som vás s tým, že som bola týždeň preč? Ak nie, tak teraz to už viete. Bola som u ocina. Od soboty do včerajška. Ani si neviete predstaviť, ako som sa asi cítila...
Myslím, že ten týždeň nebol zničujúci len pre mňa. Ale hlavne pre Tybalta... Asi som to už spomínala. Mal veľa trápení a problémov.
A ja som sa bála.
A nedokázala som si predstaviť, že budem tak dlho bez neho... Bolo to zničujúce.
Mali sme tam byť len do štvrtku, ale nakoniec sa to pretiahlo, lebo ocino mal vo štvrtok prácu. A vlastne aj v piatok. Takže tu bola ešte možnosť ísť domov až v sobotu. Ale to by som už asi neprežila.
Šli sme teda v piatok. Dosť neskoro. A úplne mimo čas, ktorý sme mali ísť.
Vráťme sa ale k celému týždňu. Hoci nebol pre mňa práve najlepší...
Jedenkrát sme s nevlastnými bratmi hrali futbal. Ja som bola s tým starším proti sestre a mladšiemu.
Vyhrali sme. Odniesla si to moja noha a palec na ľavej ruke. Ale nič vážne sa nestalo. Mne sa nikdy nič nestane, beriem to ako fakt.
Takže sa o mňa netreba báť :)
Väčšinu času som len čítala alebo počúvala hudbu. Nedalo sa robiť nič iné, stále bolo zamračené a pršalo. Raz sme však boli von. V hore.
Za ten týždeň som sa stala úplne závislou na skupine Skillet. Počúvala som ju najčastejšie zo všetkého. Potom ešte Good Charlotte a jednu pieseň od Three Days Grace.
V utorok... som plakala. Ešte sa mi nestalo, že by som plakala kvôli tomu, že som nemohla byť s Tybaltom. Možno len vtedy, keď bol na plaveckom. Slovenský raj som prežívala... akosi bez povrchových sĺz. Snažila som sa to všetko zakryť, byť silná.
Niekto byť musí.
Ale chvenie, čo som stále cítila, tú prázdnotu, všetky tie podivné pocity v mojom vnútri. Jednoducho som už nemohla. Nevedela som, ako ďalej.
Všetci ma volali hrať sa karty, rôzne spoločenské hry a iné veci. Ale ja som nechcela. Nemohla som. Nedalo sa...
Myslíte, že som normálna?
Keď som tak závislá na jednom človeku?
Len ma prosím nezačnite poučovať... A písať mi niečo o tom, ako to chcem vydržať v ZA na intráku. Som si toho vedomá, som si toho všetkého vedomá, naozaj. Vážne. Nechcem o tom ešte počuť, čítať... Áno, stále to mám v hlave, nepustí ma to, ale je tu ešte mesiac. Mesiac, počas ktorého na to ešte nemusím myslieť. Dúfam.
Dočítala som tam knihu Mapa mojich snov. Prečítala som tam isté články z Fantázie. Prečítala som tam zbierku básní a poviedok od Charlesa Bukowskeho. Zopár poviedok. A začala som čítať Zlodejku kníh. Nádherná kniha. Skutočne sa mi veľmi páči. Ani vlastne neviem prečo, ale páči.
Okrem toho sme tam aj pozerali filmy. Konečne som videla Alice in Wonderland, je to veľmi pekný film.
Potom som videla ešte nejaké filmy, ktoré by som nerada spomínala, lebo za to nestoja. Aspoň, čo sa týka mňa...
Včera som bola von s Tybaltom. Ako náhle som sa vrátila. Musela som ho vidieť.
Bol s kamarátmi. Oni však potom šli domov.
Chvíľu som sa cítila dosť mimo (bola to celkom dlhá chvíľa). Nejako tak... akoby som do Tybaltovho života už nepatrila. Lebo... ten týždeň sa toho veľa stalo. Skutočne veľa. Aspoň čo sa týka Tybalta.
Ale ku koncu som sa začala cítiť opäť tak príjemne, ako sa pri ňom cítim vždy.
A bolo aj fajn, že ma mamina nechala tentoraz byť von až do desiatej :)
Nanette Hirondelle
"Som mŕtvy?" opýtal som sa jej s vedomím, že mi neodpovie, aj keby som bol.
"Nikdy nesmieš pripustiť, aby ťa práca zahnala do úzkych," povedala doktorka Clair cez dvere.
Myslím, že mala pravdu.
(Mapa mojich snov; Reif Larsen)
P.S. Pieseň, ktorú si môžete v tomto článku vypočuť, je Comatose od Skillet.
P.P.S. Úplne prvý avatar je robený mnou. Vďaka, že ste pochopili, že ho nemáte kopírovať.
P.P.P.S. Cez týždeň, čo som bola u ocina, som začala písať istú poviedku. Do môjho zápisníku. Nie som si istá, či sa mi bude chcieť prepísať ju do počítača a dokončiť. Pretože sa mi veľmi nepáči.
P.P.P.P.S. Už mám rozmyslené aj iné články nielen denníčky. Môžete si vydýchnuť.
17. července 2010 v 8:16 | Nanette Hirondelle
Chcela by som ti to povedať, ale nemám slov
Možno budem radšej počúvať tvoje lži
Nedokážem ani povedať "neodchádzaj"
Halcali; Long Kiss Goodbye
Hmm... dlho som nevydržala, však? A to už by som možno písala aj dnes ráno, keby som sa nemohla vyrozprávať Zoe. Totiž... včera večer sa stala jedna vec, ktorá ma totálne zničila. Úplne. Ale teraz by to už malo byť okej. Myslím. Dúfam. Budem veriť...
Stále sa to všetko točí okolo Katherine. A z toho som úplne na dne... A rozmýšľam, kedy budem mať konečne dosť síl na to, odraziť sa a pomaličky sa opäť dostávať k vrcholu.
Včerajšok rozoberať nebudem. Neviem, ako to bolo, ako to skutočne bolo, ale jednoducho ma to zasiahlo tak mocne, že som mala pocit, že sa presne v tej sekunde úplne zosypem. Plakala som ako malá. Včera večer, v noci a dnes niekoľkokrát.
A bolí ma hlava. Aj brucho. Ale to preto, že by už mala prísť moja perióda. To radšej neriešte...
Pomohlo mi, keď som sa porozprávala s Tybaltom. Ale hrozne ma mrzí, že to rozplakalo aj jeho. Vravel mi, že v tej chvíli si už myslel, že bude koniec. Ale nie, ja svoje slová nebudem brať späť. Ja som sa ho pýtala, či chce byť so mnou, tak keď to už chcieť nebude, nech sa on rozíde so mnou.
Iba mám pocit, že Katherine ma bude ničiť stále. Aj dnes to tak bolo...
Bola som za maminou v práci. A potom som šla za Tybaltom. Vtedy som mu to všetko povedala, ako sa asi cítim... Pretože Tybalt žiarlil/žiarli na môjho najlepšieho priateľa. Ale ja som ho nevidela už... už asi od poslednej soboty, ktorá bola ešte cez školský rok. A Katherine stretávame stále, každý deň. Navyše mám pocit, že aj keď už spolu neboli, tak ona vedela prvá to. Ak neviete, čo je to, tak to radšej neriešte... ^^' A ja si myslím, že jej to povedal práve vtedy, keď ja som bola v Slovenskom raji...
Ničí ma to. Úplne. Ale ja som Tybaltovi verila a to jediné ma ešte držalo. Držalo ma to len na vlásočku. A včera sa ten vlásoček pretrhol, keď som si myslela, že už mu nemôžem dôverovať. A možno... možno ma predsa len klamal. Lebo, keď je vám zle, nie vždy všetko vnímate. Takže opäť mohol povedať on, nech zavolajú Katherine.
A ja som už vtedy bola preč.
Čo oči nevidia, srdce nebolí? Ale čo ak to tie oči skutočne vidia?
Nie, nejdem to rozoberať.
Po tom, čo som odišla od Tybalta, šla som sa stretnúť so Zoe. A vtedy som už mala celkom dobrú náladu. A z toho ona vycítila, že neviem o tom, že Katherine bola uňho.
Opäť zásah.
A keď som sa so Zoe potom rozlúčila a šla k Tybaltovi, Katherine tam vážne bola.
Ďalší plač.
Som vážne až taká... taká paranoidná? Keď mi prekáža a ničí ma to, že Katherine stretávame každý deň, že je to Tybaltova bývalá a... jednoducho sa bojím... Pretože ona bola prvá. A ak ju Tybalt skutočne miloval, tak ju podvedome miluje aj naďalej. Pretože od slova 'milovať' neexistuje minulý čas.
Áno, bojím sa...
Mimo toto všetko, už som začala prepisovať kapitolovku Desať. Mám prológ a dve kapitoly. A dnes by som tiež chcela niečo napísať. Uvidíme... No a taktiež je tu ďalšia báseň...
Nanette Hirondelle
P.S. Nabudúce už skutočne pridám aj nejaký iný článok, nielen denníček ^^'
P.P.S. Čo sa týka tohto článku, skutočne bol písaný dňa 16.7. 2010, tak to tak aj berte prosím. Ibaže zverejniť ho môžem až dnes... Nepýtajte sa ma, prečo.
P.P.P.S. Hrala som futbal. S Tybaltom ^^
P.P.P.P.S. Posledné dva avatary sú od Miki, ona je ich autorom.
14. července 2010 v 8:16 | Nanette Hirondelle
Povedal mi to.
Myslím, že na chvíľu budem potrebovať byť sama... Od všetkého a všetkých sa odtrhnúť. Vyrovnať sa s istými vecami.
Ospravedlňujem sa... Inak to so mnou asi nepôjde.
Ja viem, som hrozná. Je to so mnou des. Ale nikto vás nenúti tieto drísty čítať, takže...
...
Nanette Hirondelle
P.S. Uvidím, ako dlho mi vydrží nevypisovať sa. Ale tú vec vám neprezradím. Ja... zoberiem si to do hrobu.
P.P.S. Tybalt, navždy Ťa MILUJEM.
12. července 2010 v 8:38 | Nanette Hirondelle
Keby som ťa len zbadal, vykročil by som k tebe
A nebolo by nič, čo by ma zastavilo
Vsadil by som všetko, čo mám a pevne ťa objal
Byousoku 5 Centimeter
Zdá sa mi, že tu v poslednom čase pridávam len denníček... Vadí to niekomu? Tak nech. Ja to nezmením.
Naposledy som písala v piatok... Víkend som mala nabitý, ale i tak som šla a stretla sa s Tybaltom.
Hral s chalanmi futbal. Aj v sobotu a aj včera. Ja... viem, že má choré srdce. A viem, že by sa mal šetriť a dávať si pozor. Ale prosil ma, aby som ho brala ako normálneho zdravého človeka, aby som ho neľutovala... A aj keby som mu povedala, nech je trochu opatrnejší, buď by ma neposlúchol alebo by ho to zničilo...
Nikdy by som to nepovedala.
Prečo to vlastne rozoberám?
Pretože mu včera bolo zle. Neviem, ako ďaleko to môže až zájsť, ale... bojím sa, veľmi sa bojím. On volať sanitku nechce a ja neviem, kedy to je už tak vážne, že aj napriek tomu, že to nechce, ju mám zavolať.
Aspoň už viem, čo treba robiť, keď sa to bude opakovať.
A viete, od koho to viem?
Od jeho bývalej...
Včera... nás tam bolo dosť. Chalani a potom jeho bývalá, ktorú zavolali, pretože vraj len ona vedela, ako mu pomôcť.
Ale mala som pocit, že bola na tom rovnako, ako aj my.
S tými chalanmi... stále sa smial, jednoducho sa zabávali. A jemu smiech nerobil dobre. Jediný, kto ho nerozosmieval som bola ja. Neviem... neviem, prečo. Možno preto, že som sa rozplakala.
Možno.
Jednoducho som to už nedokázala udržať v sebe. Navyše som sa strašne chvela. Takže som sa najskôr sama musela upokojiť, ak som chcela upokojovať Tybalta.
Šli sme ho odprevadiť domov. Vlastne už predtým sme boli pri jeho bytovke, ale on chcel odprevadiť mňa, aj keď som povedala nie.
Nedokázala by som ho nechať len s nimi.
Ja som s ním šla vpredu a chalani s jeho bývalou za nami, aby boli nablízku, keby sa náhodou už nedokázal udržať na nohách.
Čo ja viem, tak len reagoval na môj hlas... Aj keď sa smial a ja som naňho prehovorila, dokázal sa prestať smiať.
A aj napriek tomuto všetkému... mám pocit, že som tam bola na nič.
Myslím... myslím si, že jeho bývalá (dajme jej už meno, lebo ju zrejme budem spomínať často...), Katherine, by mu vedela pomôcť viac. Prečo by potom vravel, nech ju zavoláme...?
Katherine ho už pozná... Omnoho viac než ja. Keby o ňu Tybalt ešte stál, myslím, že by som ustúpila. Uvoľnila by som jej cestu. Pretože ona je lepšia než ja. Pretože ja neviem pomôcť... Jediné, čo viem, je rozplakať sa.
Som na nič a všetci to vedia...
A už mi zas stekajú po tvári slzy... Zas a znova. A znova...
A znova...
A znova...
Znova...
Znova...
Znova...
znova...................................
Nanette Hirondelle
P.S. Rozhodla som sa prepísať celú kapitolovku Desať. Takže ju tu ešte dlho neuvidíte.
P.P.S. Tybalt šiel dnes na vyšetrenie do Žiliny. Ja... ja verím, že bude všetko v poriadku. Že mu pomôžu...
P.P.P.S. Túto noc som absolútne nespala.
9. července 2010 v 9:17 | Nanette Hirondelle
"Prečo je tvoj najneobľúbenejší?"
"Pretože zabil Tecumseha. A Tecumseh ho preklial a on potom do mesiaca zomrel vo svojej kancelárii."
"Tecumseh ho nepreklial," odporoval som.
"A len preto, že Harrison zomrel, to ešte nie je jeho vina."
"Ale je," povedal Layton. "Keď zomrieš, je to vždy tvoja vina."
(Reif Larsen; Mapa mojich snov)
Som tu. Bola som tu už včera. A aj predvčerom poobede. Došla som domov a hneď som bežala za Tybaltom. Vraj som sa zmenila. Ale včera som už bola viac-menej ako vždy. Tvrdí on.
Nevidela som ho štyri dni. Každý z týchto dní sme si volali a posielali esemesky. Bola to chabá útecha, ale aspoň niečo. V prvé dni bol úplne mimo... A preto som bola mimo aj ja. Až potom, čo ho začali zamestnávať jeho kamaráti, až vtedy bol šťastnejší.
Prečo... prečo to ja nedokážem...?
Keď bol na plaveckom a volal mi, bola som šťastná. Vždy som čakala na telefonáty ráno, poobede a večer. Bola som šťastná už len preto, že som ho počula.
Ale on nie...
Možno... možno som vážne ešte len decko. Nie, nie možno. Určite. Stopercentne.
Som len decko a nechápem, čo na mne ostatní vidia.
Včera sme si od rána s Tybaltom písali na internete. Ja som sa popri tom učila aj franinu, ale viete si asi predstaviť to učenie...
A potom sme šli okolo tretej von. A boli sme von až do deviatej. Najskôr sme boli chvíľu sami. A potom prišiel aj jeho kamarát.
Ono... je tu niečo, čo Tybalta trápi. A vraj sa to týka jeho chorého srdca. Ale nevie o tom nik, len on... a teda človek, čo mu to povedal.
Nik to nevie a nikomu to ani nechce povedať. Včera som ho prosila, ale... nič. Len...
Včera večer ma bolela hlava... a väčšinou mám vtedy dosť divnú náladu, melancholickú. A pomohlo tomu aj zopár vecí... o ktorých zatiaľ písať nejdem.
A na internete to Tybalt vycítil. Keď už bol vážne v koncoch, lebo som to nechcela prezradiť, povedal (resp. napísal), že ak mu to poviem, on mi povie to, ale do očí. Dnes.
Povedala som nie.
Nechcem, aby mi to vravel z donútenia. Ja... ja vlastne neviem, čo chcem. Áno, chcela by som to vedieť, chcela by som mu pomôcť. Veľmi, veľmi by som mu chcela pomôcť, ale neviem ako. A keď neviem, čo ho tak veľmi trápi.
Chcela by som, aby mi to povedal až vtedy, keď to bude sám skutočne chcieť. Keď bude pripravený. Keď mi bude skutočne veriť...
Čo sa týka toho, čo trápi mňa...
Myslím, že ma trápi veľa vecí. Veľmi veľa vecí. A keby som ich mala napísať, nevopchalo by sa to do jedného článku. Ja viem, že sme si s Tybaltom povedali, že si budeme toto vravieť, ale ja to jednoducho nedokážem... Nemôžem naňho preniesť svoje problémy, keď on ich má už toľko. Radšej to budem dusiť v sebe. Stále.
A stále.
Je to tak dobre?
Jednu vec by som vám aj prezradila. Ale to by ste ma začali poučovať, vyvracať mi to... Pretože by to pre vás bolo nemysliteľné, aj keď Tybalta nepoznáte. A aj keď nepoznáte tú... druhú osobu.
Už viete, koho myslím?
Začnem poporiadku.
Tybalt... sa bojí. Rozumiem tomu.
Tybalt žiarli. Rozumiem. Ale... žiarlil na môjho najlepšieho priateľa... a žiarlil na Miyaviho, na moju platonickú lásku. Už som ho uistila o tom, ako to skutočne je... ale budú aj iní chalani. A ja neviem, ako ho mám uistiť o týchto veciach, keď budem na škole v ZA.
Dostávame sa k podstate.
Povedali by ste, že je pochopiteľné, že budem žiarliť aj ja.
Ale ja mám pocit... že nežiarlim.
Je tu však istý človek... a možno aj ľudia, ktorí by mohli tvrdiť, že na nich žiarlim. Nie, nežiarlim. Len mám pocit pri každom dievčati, ktoré Tybalt pozná a kamaráti sa s ním (tiež pri jeho bývalej), že by bol s ňou šťastnejší. Že by to bolo omnoho lepšie dievča než ja.
Ja si ho prosto nezaslúžim. Nie, ja som zlá. Ja som niekto, kvôli komu sa bude len trápiť... hoci tvrdí, že mu pomáham.
Ale... ja nemám pocit, že skutočne dokážem pomáhať.
Tento čas, toto miesto
Zlyhania, chyby
Tak dlho, tak neskoro
Kde som bol, že som ťa nechal čakať?
Len jednu šancu, len jeden nádych
Len v prípade, že jeden odíde
Pretože ty vieš, ty vieš, ty vieš...
Že ja ťa milujem
Miloval som ťa po celý ten čas
A chýbaš mi
Bol som ďaleko, vzdialený tak dlho
Snívajúc, že budeš so mnou a nikdy neodídeš
Že prestanem dýchať
Ak ťa už viac neuvidím
Nickelback; Far Away
Nanette Hirondelle
P.S. O dovolenke ste sa toho veľa nedozvedeli, že...? To nič. Hádam bude stačiť, keď budete vedieť to, že som bola v Slovenskom raji.
P.P.S. Prosím, nevyjadrujte sa k tomu môjmu "trápeniu". Je to blbosť a aj tak by ste mi to nevyvrátili. Vyvrátiť mi to môže jediná osoba. A nie slovami, ale činmi...
2. července 2010 v 8:46 | Nanette Hirondelle
Včera nám začali prázdniny, nemám pravdu? Nebudem sa pýtať, ako to vnímate a aké máte plány, keďže tu nikto nechodí... Nevadí. Ja sa proste len musím niekde vypísať. A blog je to pravé miesto.
Tento školský rok bol môj posledný na základnej škole. Nie preto, že by som už bola deviatačka, ale preto, že odchádzam z ôsmej triedy na bilingválne gymnázium. Preto... som odchádzala sama.
V predposledný deň školy učiteľ pustil prezentáciu fotiek... na väčšine som bola ja.
Plakala som. Jednoducho sa to nedalo zadržať. Ale v posledný deň som už neplakala, aj keď som dvakrát už mala pocit, že tie slzy skutočne preniknú na povrch.
Mala som samé jednotky. Neviem síce, ako sa mi to podarilo, ale podarilo :)
Tento deň som chcela stráviť s dvoma ľuďmi z mojej triedy, s ktorými si asi najviac rozumiem. Ale dopadlo to dosť zle... Divne...
Tiež som bola s Tybaltom. A bol tam aj jeho kamarát. Asi preto to nedopadlo veľmi dobre, lebo sme boli v zlej kombinácii. Nabudúce už budem vedieť.
A Tybaltovi bolo zas zle...
No a čo sa týka jeho bývalej, stále nedá pokoj...
Prázdniny.
To už som raz písala, že?
Tento rok budú pre mňa letné prázdniny podobné, ako tie minulé... až na pár výnimiek. Totiž, musím sa učiť (to je to, čo som robila aj minulé prázdniny - bolo to učenie na prijímačky) francúžštinu. Idem na francúzske bilingválne gymnázium. Takže preto.
Zároveň si však chcem aj oddýchnuť, čítať knihy, pozerať anime a filmy a tráviť čas s Tybaltom. Chodiť na korčule, tancovať a počúvať hudbu. A neviem, ako to všetko skĺbiť dokopy, ako to všetko stihnúť.. Navyše, keď máme pokazené slúchadlá k pc a sestra uňho pozerá TV. To sa potom nedá ani pozerať, ani písať... proste nič.
No presne, na toto som zabudla. Chcem písať. Cez prázdniny chcem čo najviac písať poviedky, príbehy a tiež básne, keďže konečne pominul môj útlm. Pominul vtedy, keď sa objavil Tybalt... :)
Čo sa Tybalta týka, sme vonku každý deň. Alebo som uňho.. ^^' Iba... stále je tu veľa vecí, čo ma trápi. Keď však vidím jeho úsmev, na všetko zabúdam... na úplne všetko, aj na to, že mám dýchať x)
Ja len chcem, aby bol šťastný, aby už viac netrpel, nikdy. Ale to sa mi asi nepodarí zariadiť, to asi nie.... A veľmi ma to... bolí.
Sme si príliš podobní. Áno.
A mám pocit, že mu veľa vecí tajím, ale keď sa pozriem do svojej hlavy, je tam prázdno. Sú tam len myšlienky naňho, len naňho.
Ach, nejak zdvojujem a opakujem... ^^'
Dobre, dobre, koniec. Nemyslím, že by toto malo nejaký zmysel. Ibaže som už dlho nič nenapísala, možno preto som sa rozhodla napísať dnes... A aj tak máte z toho všetkého veľké nič, pretože príliš veľa podstatných vecí som neprezradila.
Nevadí.
Proste to budem dusiť v sebe :) Ja som už zvyknutá...
Nanette Hirondelle
P.S. V sobotu odchádzame na dovolenku, tak aby ste vedeli, keby som sa už dovtedy neozvala.
P.P.S. Tybalt, milujem Ťa.
21. června 2010 v 20:15 | Nanette Hirondelle
Povedala som to. Včera. 20. 6. 2010 som to skutočne povedala a odvtedy sme s Tybaltom spolu.
Ale on dnes odišiel na týždeň preč...
Volal mi. Dnes ráno. A tiež dnes okolo piatej poobede.
Písali sme si. Chytil tam net :)
I need to see him!
Chcela by som ho vidieť... chcela by som sa ocitnúť v jeho náručí...
Nie... nechcela... ja by som to skutočne potrebovala... a veľmi.
Nechcem to celé rozoberať. Iba to nejako uložím do celku, aby ste aspoň približne vedeli, ako sa asi cítim... :)
Ochorela som. Po sobote. V podstate už vtedy mi nebolo najlepšie. A v nedeľu sa so mnou prišiel Tybalt rozlúčiť.
Boli tam ale všetci. Všetci, s ktorými sme niekedy boli von.
Povedala som, že ja pôjdem, aj tak som im tam bola len na obtiaž... a Tybalt šiel so mnou.
Vtedy sa to stalo.
Trvalo mi dlho, kým som to zo seba dostala, ale.. podarilo sa.
Plakala som.
Keď som mu to vravela, neudržala som slzy. Proste to... šlo samo.
Nikdy v živote sa mi nestalo, že by som k niekomu cítila niečo tak silné.
Bol úžasný.
Stále ma objímal a uisťoval ma, že cíti to isté.
Nemohli sme sa rozlúčiť. Nechcela som ho pustiť. A on mňa x)
Večer sme si ešte písali.
A za ten deň a tiež za tento... už ani neviem, koľkokrát sme si povedali tie slová....
Ani si netrúfam veriť, že... sa to skutočne deje.
Veľmi mi chýba. A to je preč ešte len deň.
Dobre, nejdem vás zaťažovať. Je to môj život, moje problémy a moje šťastie... ku ktorému patria nádherné okamžiky strávené s ľuďmi, ktorých mám rada. A okamžiky strávené s osobou, ktorú milujem.
Nanette Hirondelle
Vždy som vedela, že môj život nie je úplný, ale až keď som zbadala Teba, zistila som, že tá chýbajúca časť bola oveľa väčšia, ako som si myslela...
P.S. Ja sa k tej poviedke skutočne asi nedostanem xD
19. června 2010 v 8:26 | Nanette Hirondelle
Vlastne to nebude o tomto dni... ale hlavne o štvrtku a piatku. Pretože tieto dni boli pre mňa niečím výnimočné. Vlastne, každý deň strávený s Tybaltom je pre mňa výnimočný.
Štvrtok. Tybalt bol na rybách. Vždy, keď neviem, kde je, viem, že ho nájdem tam :) Je to... zaujímavá istota... Keby som ho tam raz nenašla, neviem, čo by som robila...
Išiel domov skôr, než zvykne. Možno preto, že mu do vody spadol mobil, ktorý si potom dal vysušiť ^^' Keď ho doma rozoberal, bola som tam tiež. Rozprávala som sa s jeho sestrou.
V ten deň... mám pocit, že som mu zas istým spôsobom ublížila. Ja.. neviem, čo presne bolo zlé na tom, čo som povedala, on hovorí tiež rôzne veci, čo sa týkajú mňa... a jeho. Ale na ten výraz v jeho očiach a tvári nikdy nezabudnem. A už nikdy ho nechcem vidieť naživo.
S kamarátom ma potom šli odprevadiť domov.
Deň predtým som bola smutná. A písali sme si. Vtedy mi napísal, že ma má veľmi rád, viac než rád. A ja som sa vtedy spýtala, či by mi to dokázal povedať aj do očí.
Vo štrtok... keď sme sa lúčili, mi to naozaj povedal. A ja som mala pocit, že budem plakať. Ešte nikdy sa mi niečo také nestalo...
A vtedy sme sa prvýkrát objali. Bolo to nádherné a priala som si, aby to trvalo celú večnosť.
Bohužiaľ...
Piatok. Bolo mi vážne dosť zle, moja alergia sa zhoršila. Vyzerala som strašne a aj som sa tak cítila... Napriek tomu som však opäť šla von s Tybaltom. Chvíľu sme boli traja (môj spolužiak, s ktorým Tybalt chodí na ryby) a potom som ostala už len ja a Tybalt.
Rozprávali sme sa. A tiež prechádzali.
Mám pocit, že sme obaja boli k sebe vážne úprimní, aspoň teda ja. Ale nedokážem si predstaviť, že by mi Tybalt klamal.
Už videl moju mamu.
Bol to dosť šok. Pre ňu aj preňho, lebo nikto z nás nečakal, že toho druhého uvidí.
A potom večer, keď už sme sa lúčili, znovu ma objal...
A ja mu už chcem konečne povedať, čo vlastne cítim... Len to akosi stále nejde..
Dohodli sme sa na dnes. Ale prší. Ja dúfam, že čoskoro prestane, pretože ho chcem vidieť a naozaj mu to povedať.
Dnes sú to už tri týždne, čo sa poznáme.
Nikdy som takéto veci nepočítala a teraz to robím.
Nikdy som necítila to, čo cítim teraz, keď nie som s Tybaltom.
Nikdy som sa s nikým necítila tak príjemne.
Nikdy som nikomu tak neverila.
Nikdy som pri nikom nemala pocit, že mu môžem povedať všetko.
A teraz mám pocit, že som asi ešte nikdy nebola skutočne zamilová...
Mimo to všetko ešte jedna pieseň... ktorá mi je v tomto čase veľmi blízka. Naozaj veľmi, veľmi. A od Nickelback som ju mala vždy najradšej.
Nechám to aj s textom. Tak možno lepšie pochopíte, o čom sa tam skutočne spieva.
Nanette Hirondelle
Niektorí ľudia nevedia, aké je dôležité, že sú.
Niektorí ľudia nevedia, že ostatným robí dobre, keď ich napríklad len vidia.
Niektorí ľudia nevedia, akú útechu prináša ich úsmev.
Niektorí ľudia nevedia, ako úžasne na nás pôsobí ich prítomnosť.
Niektorí ľudia nevedia, o čo by sme boli bez nich chudobnejší.
Niektorí ľudia nevedia, že sú darom z nebies...
Vedeli by to, keby sme im to povedali...!!
14. června 2010 v 15:46 | Nanette Hirondelle
Tak... kde začať?
Tento týždeň som Tybalta videla niekoľkokrát. Už mám pocit, že sa mu vtískam... Ale on vraví, že nie. Skúsim mu uveriť.
Myslím, že začínam byť k nemu otvorenejšia. Asi. Aspoň teda viac rozprávam, než v deň, kedy sme sa prvýkrát stretli sami.
Páčim sa jeho rodičom. Najmä jeho mame. Ona si už myslí, že spolu chodíme ^^' Aj ja by som si to rada myslela... ale pravdou je niečo iné.
Sme priatelia. Zatiaľ. Ja myslím, že celkom dobrí priatelia. Mám pocit, že možno by som aj chcela niečo viac... možno. Ale vážne si neviem predstaviť, že by som s ním chodila. Je to... také čudné.
Ešte s nikým som nechodila.
A Tybalt je o tri roky starší...
V sobotu mi bolo dosť zle, ale chcela som ísť von. Volala ma spolužiačka. Na poslednú chvíľu to však odriekla a ja som zostala sama.
Bolo mi do plaču...
Mala som korčule. Korčuľovala som sa všade možne aj nemožne, len aby som nemusela myslieť na to, ako ma zas všetci odbili.
Tybalt bol pri vode. Aj so svojou sestrou. Ja som ich však nechcela rušiť, ja... bola som pri ňom chvíľu už vo štvrtok a tiež aj v piatok a proste... aj tak im tam iba zavadziam.
A tak som sa korčuľovala.
Najhoršie na tom bolo, že keď som na chvíľu zastala, bola som úplne rozhorúčená. Krútila sa mi hlava a bolo mi zle. A tým, že mi bolo horúco, mi bolo do plaču ešte viac.
Rozplakala som sa. A viackrát.
Neskôr som si sadla na lavičku a mala som skvelý výhľad na Tybalta a jeho sestru.
A plakala som.
Po chvíli ku mne došiel jeden pán. Sedel tam. Potom však poznamenal, že je horúco a mal by nájsť nejaký tieň, a tak som sa rozlúčila.
Starý pán odišiel odo mňa na niekoľko metrov, došiel k ďalšej lavičke (ktoré bola tiež na slnku) a sadol si tam.
Vtedy ma to zasiahlo ešte viac.
Znovu som sa dala do korčuľovania. Po istom čase som však znovu došla k vode a sadla si na lavičku, bližšie k Tybaltovi. Jeho sestra tam už nebola a ja som si nemyslela, že by ma mohol uvidieť.
Ale uvidel.
A mne už je jedno, akú ma Tybalt uvidí. Už ma videl, urevanú, rozhorúčenú, unavenú, nevyspatú, strapatú a... jednoducho mám pocit, že už by ho vážne nemohlo nič prekvapiť. Teda okrem toho, že by som raz prišla namaľovaná a vyparádená.
V ten deň sme boli spolu dosť dlho.
A včera sme boli tiež spolu. Ale aj s jeho sestrou. Vždy sa s nimi poriadne nasmejem. A vždy mi dokážu zlepšiť náladu...
I want to be with you...
Dozvedela som sa však jednu vec. A vtedy som pochopila, prečo sa ešte neopýtal... pretože on sa bojí opýtať.
A ja sa bojím tiež.
Vraj sa ho to vždy spýtala "ona". Ale nie... ja nie som ako ony. A navyše náš strach je vzájomný, hoci ja viem, že on by chcel a jemu už tiež zrejme povedali, že ja by som chcela tiež.
Ja si počkám.
A keď sa neopýta, bude to jeho chyba... alebo moja nevyužitá šanca.
Je mi to fuk, ale ja nebudem ako tie ostatné. A nebudem mu to uľahčovať.
Ak to myslí vážne, premôže sa, ak nie, aspoň budem vedieť, že som sa zas zamilovala do nesprávneho... a znovu to budem ja. Smutná, depresívna a nešťastná. I keď, asi ani teraz vám nepripadám veľmi šťastná.... ^^'
Nanette Hirondelle
Nie si tu
A táto krajina je jednofarebný snímok
Táto krajina
Čo pokračuje v mojej mysli
(Kanon Wakeshima; Monochrome Frame)
P.S. Napísala som ďalšiu báseň. Áno, opäť Tybalt...
9. června 2010 v 18:27 | Nanette Hirondelle
Titulok: Charles Bukowski
Včera som bola von. Na korčuliach. Najskôr som stretla Tybalta, niekde šiel. Potom Erika. Tiež bol na korčuliach. A šli sme sa prejsť.
Potom mi Tybalt volal, či som ešte von, či nejdem k nemu pokecať, bol tiež s kamarátom.
Tak sme sa s Erikom vrátili. Ale on potom zdrhol.
A bola som s Tybaltom a s jeho kamarátom.
Chvíľu sme sa rozprávali (už som bola "ukecanejšia" než prvýkrát) a potom sme sa šli prejsť. Tam, kde som vtedy bola s Erikom.
Došli sme k vode, opäť sme sa rozprávali.
Cestou tam som sa párkrát strápnila, ale nevadí... O Tybalstovi si fakt myslím, že je iný... A bude to aj pravda. Pretože sme si podobní... a ja som iná tiež.
Potom ale došla za nami jeho bývalá.
Nežiarlim. A veľmi tomu nerozumiem... n_n"
Myslela som si, že po rozchode sú viac-menej priatelia, ale mýlila som sa.
Ona žiarli na mňa. A chcela tam provokovať.
Po chvíli však odtiahla Tybalta na bok a on ju potom poslal preč...
Keď sme sa však vrátili na miesto, kde som sa s nimi dvoma stretla, bola tam tiež a s dvoma ďalšími. Tybaltovými kamarátmi...
Bolo to strašne... divné.. a hrozne ma to bolí, keď si spomeniem, čo sa stalo na moste... A potom, keď sme sa z neho nakoniec dostali, ale ona šla stále za nami.
Bolo na nej vidno, že mi chce niečo urobiť.
A chcela Tybalta späť. Napriek tomu, že chodí s niekým iným. I keď vravela, že ho "už nemá".
Nechcem to rozoberať, vážne nie...
Je mi do plaču, keď si pomyslím, ako sa musel cítiť. Keď... keď ho drmala, keď mu vlepila facku, keď mu "dohovárala".... pred nami.
Vravel, že ju má úplne na háku.
Dnes som si pozerala jeho profil na pokeci. A mal tam komentár od bývalej (vraj sa mu stále vtíska - žiarli na mňa). A keď som potom klikla na jej profil... ten komentár mi vyrazil dych...
Áno, bolo to už pred časom... ale nie zas až tak dávno!
A vtedy som premáhala plač...
Toľko kvôli Tybaltovi trpím a absolútne to nie je jeho vina... T_T
Tak prečo... prečo trpím??
Tieto slová, ktoré mám v srdci pre Teba
Želám si, aby som v jeden deň bola schopná Ti ich prezradiť
Shuffle!
Nanette Hirondelle
P.S. Veľmi mi chýba... Každá minúta, čo s ním nie som, je pre mňa najdlhšia na svete... Stále naňho myslím, stále... vidím pred sebou jeho oči, úsmev, tvár...
Chcela by som byť s ním... navždy.
P.P.S. Rozmýšľam, či tu zverejniť báseň, čo som kvôli Tybaltovi napísala... nie, vlastne nerozmýšľam. Už som sa rozhodla.
Zverejním ju.
6. června 2010 v 20:57 | Nanette Hirondelle
Stále Ťa hľadám a snažím sa Ťa zbadať
na vedľajšom peróne či v oknách do ulice
Aj keď viem, že tam nemôžeš byť
Byousoku 5 centimeter
Včera som bola s Tybaltom. Vážne som sa bála, aké to bude, čo budem vravieť... nakoniec ale... myslím, že to chápal. A možno.. možno ma má predsa len rád aj tak...
Pochopila som však jednu vec. Áno, je mi s ním vážne dobre. Dnes sme išli tiež von, na ryby. Aj s jeho mladšou sestrou. Ale... chcela by som vedieť, prečo sa mi na konci tohto "výletu" chcelo plakať.
Ja vážne neviem...
Celé doobedie som sa chvela. Myslela som naňho. Chvieť sa pri spomienke na niekoho, znamená ľúbiť.
Prečo je tak veľa citátov, ktoré sú pravdivé?
Ale toto nie je to, čo som pochopila...
Tybalt... on.. predtým chodil s inou. A dlho. Dnes sme ju stretli a aj nás čakala na stanici, keď sme sa vracali. V sobotu o nej tiež dosť hovoril... Ja... podľa mňa na ňu nezabudne. A niečo také... na niečo také silné sa nezabúda. Pretože ja som bola tiež zamilovaná. Veľmi. Potom prišiel niekto, kto ma z toho "vyliečil", zmiernil moju bolesť, ale dokopy sme sa nedali... A znovu som spadla do tej lásky, čo vydržala tak dlho...
Potom však prišiel niekto iný. Naozaj sa mi veľmi páčil. Ale... nakoniec sa objavil Tybalt. A ja... ak ten citát tam hore je skutočne pravdivý, tak... zrejme ho vážne ľúbim. Aj teraz, keď si naňho spomeniem, cítim triašku.
Ja sa len bojím toho, že tiež som iba nástrojom na to, aby zabudol... aby zabudol na ňu.
Vydržali spolu dlho. Vážne. Vravel mi, že po dvoch rokoch a pol sa o nej čosi dozvedel. A to ešte neviem, či spolu nevydržali dlhšie...
Myslím, že teraz sú kamaráti, viac-menej.
Dnes s ním chcela ísť von. Tiež aj jeden jeho kamarát.
Ja... nechcem, aby sa kvôli mne trápil, a on sa TRÁPI. Pretože som iná ako jeho bývalá. Pretože... pôsobím, akoby som bola vždy smutná.
Má nádherné oči.
V jeho profile je napísané "farba očí: modré - ako nebo", a má pravdu. Tie oči ma prenasledujú... ale vidím v nich aj bolesť. Ktovie, či ju vidí on v tých mojich...
Poznáte mangu Bus Hashiru? Ak hej, určite viete, čo znamená, keď za deň uvidíte desať lietadiel... prvé volume.
Dnes som ich videla 14.
Viete, čo som si po tých desiatich priala?
"Prosím, nech je Tybalt šťastný."
Keby som ich uvidela ešte ďalších šesť... myslím, že by som si priala rovnakú vec. Pretože prvé, na čo som myslela, bolo hrozne sebecké... ale to som ich videla ešte len deväť. Dúfam, že sa vyplní to druhé želanie... Ja pevne.. najpevnejšie ako len môže byť, dúfam, že bude šťastný...
Nanette Hirondelle
Viem, že je niečo za Tvojím úsmevom
Dostávam predstavu z pohľadu Tvojich očí
Postavil si lásku, ale tá láska sa rozpadla
Tvoj malý kúsok neba sa obrátil na príliš temný
D.H.T. Listen to Your Heart
P.S. Stále mi nosí čokolády <3
2. června 2010 v 19:51 | Nanette Hirondelle
Prečo sa na prvýkrát snažím všetko udusiť v sebe? Prečo som Ti hneď nepovedala, ako to bolí?
***
Dnes ráno som sa rozplakala. V škole. Zistila som, že Tybalt je rovnaký ako ja. Že... si prežil svoje takisto, ako ja. Že trpel. A mňa to hrozne bolí... Prečo ľudia, ktorých ľúbim, prečo... prečo niekto dovolí, aby trpeli? PREČO?
Chcela som mu povedať, nech na mňa zabudne.
Nedokážem to. Pretože... vážne ho mám rada. Miluješ, pretože miluješ, na lásku netreba dôvod.
Je rovnaké znamenie ako ja. Má rad citáty, ako ja. A... je citlivý, melancholický a... jednoducho je ako ja. A ja si myslím, že aj keď ho mám rada, aj keď má on zrejme rád mňa, že by sme nemali byť spolu. Nechcem mu ublížiť. Nechcem ho zraniť. NECHCEM, aby viac trpel...
Ak existuje Boh, prečo niečo takéto dovolí?
Plakala som po škole. Volala som mamine, že mi je zle, že nepôjdem na hudobnú. Bola zhnusená. Zo mňa.
Aj ja som...
Volala som Z.
Utešila ma, trochu. Ležala som na gauči a počúvala som hudbu z mobilu.
Bolo pol piatej a ja som musela ísť preč. Von. Niekde ďaleko odtiaľ. Nechcela som sa vidieť s maminou.
Uvidela som ho... Bol tam aj s jedným mojím spolužiakom.
Utiekla som.
Som krava, ale nechcela som, aby ma videl uplakanú. Vyzerala som ako chodiaci zombie.
Spolužiak sa smial.
On sa pravdepodobne smial tiež.
Na hudobnú som nakoniec šla. Ako som sa vracala, stretla som spolužiačku a jej kamarátku. A vtedy som ho uvidela znovu. On mňa nie... Tie dve ma prehovorili, aby som šla bližšie. Bol tam aj ten spolužiak. Zavolali naňho. A ja som potom Jemu zakývala.
Odkýval.
Ale potom sa hneď otočil.
A spolužiak sa zasmial.
A ja som mala chuť znovu plakať.
Idem na FB. Možno tam bude... možno mu to nejak vysvetlím... možno... možno som sa mu ešte nezhnusila...
Láska je jako večernice
plující černou oblohou
Náš život
hoří jako svíce
a mrtví
milovat nemohou
Václav Hrabě
Nanette Hirondelle
