na Blog.cz

Tak konečne sľúbená pesnička ^^ (+ preklad). Ak mám pravdu povedať, nie je to práve môj štýl, ale z nejakého neznámeho dôvodu som si ju obľúbila. Možno práve preto, že je vo francúzštine a... ešte aj kvôli textu ^^

O mojom živote toho teraz neviete veľa, že? :D Je to iné, ako na mojich starých blogoch, ja viem... len, už akosi nemám silu sa niekomu spovedať... a nechcem.

Bojím sa.

Mám pocit, že mi prestáva vyhovovať vaše komentovanie mojich "denníčkových myšlienok"... pretože niekedy máte pravdu, ale ja... akoby som ju nechcela počuť. Alebo nepoviem úplne všetko a vy si z toho utvoríte svoje závery... a mne sa zdajú nesprávne. Nechcem, aby skončilo komentovanie mojich článkov. Len vysvetľujem, prečo už toľko nepíšem denníčkové články...

Jo a mimochodom, veľmi poeticky to znieť nebude (ten text), pretože stále som len začiatočník a snažila som sa vystihnúť to najhlavnejšie, pointu...

Volo - T'es Belle

Vítam vás pri poslednom článku na tomto blogu v roku 2010.

Rozhodla som, že tu "svoj" rok 2010 zhrniem, pretože... bol pre mňa asi najzlomovejší od začiatku môjho života (nepočítam roky, kedy som bola batoľa, urobila prvé krôčiky, povedala prvé slovo, naučila sa vyslovovať "r",...).

Prvé mesiace boli v podstate rovnaké, ako po minulé roky na druhom stupni. Nikto sa so mnou nerozprával. Jediná osoba, ktorej som verila, sa na mňa vykašľala a veľmi úspešne ma ignorovala.

Potom nasledoval koniec marca, kedy som šla na skúšky na školu do Banskej Bystrice. Ešte v ten deň som sa dozvedela, že ma zobrali. Bola som neskutočne šťastná a spolužiaci sa so mnou začali baviť... pretože si možno konečne uvedomili, čo som v ich triede znamenala. Človeka, ktorý bol vždy ochotný nechať ostatným odpísať úlohy a cez písomky radil...

V apríli som bola na skúškach v ZA. Takisto ma zobrali. Viem, že z tejto správy som už nebola taká nadšená, aj keď som mala radosť, ale v kútiku duše som proste... akoby trochu očakávala, že ma zoberú. Predstavovala som si, že už na tej škole jednoducho som a tak... sa stalo.

Ľudia ma začali brať ako normálneho človeka. Učitelia z krúžkov boli smutní, že ďalší rok už na ne chodiť nebudem. A triedny... takisto som mala pocit, že je z toho trochu mimo... akoby ani nepredpokladal, že by ma skutočne mohli zobrať.

Ďalší zlom nastal na konci mája. Pamätám si, že som v ten deň bola ako chodiaca mŕtvola a bolo mi dosť hrozne... večer sme potom šli s tou osobou, ktorej som verila vonku. A práve v ten deň bolo vystúpenie/súťaž nazvaná Tanečný Kubín a ona sa tam chcela ísť pozrieť. A stretla tam svojho kamaráta, ktorý šiel na ďalší deň do Česka. Takže sme sa tam ešte veľakrát vracali, aby sa s ním rozlúčila. A potom sme sa s ním a jeho kamarátom ešte stretli pred budovou a oni nás šli odprevadiť. Ten jeho kamarát bol práve Tybalt.

Ďalší zlomový dátum, 20.06. 2010 kedy som konečne nabrala toľko odvahy, aby som Tybaltovi povedala, čo cítim. Trvalo mi to približne štyri týždne... xD Viem, že sme sa spoznali v sobotu a začali spolu chodiť o tie štyri týždne v nedeľu (a on v pondelok odchádzal na plavecký xD proste natesno :3).

Prežila som nádherné leto po boku Tybalta, aj keď nie vždy to bolo len pekné. Boli tu aj chvíle, kedy som si myslela, že už to nemá zmysel... kedy som sa cítila úplne nepotrebná, podceňovala som sa a nevedela, čo robiť ďalej. Zažila som zopár nepekných chvíľ s jeho bývalou a zažila som zopár nie veľmi pekných šokov... Ale som tu, žijem. A možno práve pre tieto veci viem, aký môže byť život krásny.

Začala som na novej v škole, v inom meste, na internáte, ďaleko od všetkých, na ktorých mi záleží, ďaleko od ľudí, na ktorých som bola závislá.

Naplakala som sa. Ešte sa naplačem. Ja viem. Vybrala som si sama, na škole sa mi páči, len... keby to nebolo tak ďaleko.

S Tybaltom sa počas normálneho školského roka vidíme dokopy dva dni v týždni... a mňa hrozne bolí, keď vidím zničeného aj jeho. Tomuto... som sa chcela vyhnúť. Obávala som sa toho už na začiatku... ale mám pocit, že som mu o tom nikdy nepovedala. A možno by som mala...

Zažila som chvíle nekonečnej prehry, nešťastia a smútku... prežila som chvíle lásky, humoru a šťastia. Vraví sa, že bolesť sa strieda s radosťou. A ja teraz viem, že je to pravda :)

Nanette Hirondelle

P.S. Chcela by som vám popriať veľa šťastia do roku 2011, zdravie, lásku a veľa veľa úspechov ^___^

P.P.S. A mimochodom, v tomto roku som "spoznala" takisto novú hudbu, do ktorej som sa úplne zamilovala (Nirvana, Guns N Roses, Queen.... *-*). A po prvýkrát vo svojom živote som bola na Rockovom zábere! :D 13. rockovom zábere... xD ^^ s Tybaltom. A bol to jeden z najkrajších dní, večerov a nocí, čo som s ním prežila. A po celý svoj doterajší život... :)

P.P.P.S. Netuším, kde sa momentálne nachádzam, ale keď to zistím, dám vám vedieť :D

Okej, moje rozhodnutie bolo asi také, že svoje "výkecové" články znížim na minimum, aby som vás nimi nejakým spôsobom nedeprimovala alebo nepohoršovala. (Nebojte, aj mne sa to už zdá príliš prehnané a že som príliš zaťatá, lenže pri jednom blogu to dopadlo tak, že som ho zrušila práve kvôli tomu, že mi istý nemenovaný človek napísal, že som hysterická... vtedy toho na mňa bolo príliš veľa a toto bola jednoducho posledná kvapka. A nechcem, aby to tak skončilo aj s "papierovými hrnčekmi". Len by som ešte chcela povedať a poprosiť Miwako, nech sa neobviňuje. Ja som len príliš precitlivená... Asi ste si už všimli... ale zrejme nezvykli ^^').

Cez tieto "prázdniny" (na to, aby sa to dalo nazvať "prázdninami", by to potrebovalo aspoň päť voľných dní :D) som sa dala (trochu) zas na pozeranie AMVéčiek. A jedno ma celkom oslovilo. Hoci možo nie je z tých úplne naj, naj, naj, ale je to spravené zaujímavo a páči sa mi pieseň, aj keď normálne tento štýl veľmi nepočúvam :3

Nanette Hirondelle

P.S. Ako prežívate prázdniny? ^_______^ (teda... ak tu ešte vôbec niekto chodí...)

Asi vás to už prestáva baviť, že stále píšem na témy týždňa, keď som ich predtým iba ignorovala, či? No čo už... Ja sa tiež čudujem, že si na to vôbec dokážem nájsť čas. Je vo mne však veľa vecí, ktoré chcú biť vypovedané... A to sa týka aj toho, z čoho mám strach.

Iba ma mrzí, že to bude zas o mne....

Kedysi... Mala som strach z jednej veci. A isté citáty vravia, že ak máte strach práve z toho, z čoho som mala strach ja, máte v podstate strach zo života samého.

Sklamala som sa v láske. Možno aj viackrát. A bála som sa opäť zamilovať. Skutočne som sa veľmi bála. Ale tomu poručiť nemôžete, nedokážete. A teraz som rada, že sa to stalo. A nikdy to nebudem ľutovať.

Vždy som sa bála samoty. Toho, že budem na všetko sama. Že tu nebude nikto, kto by ma podržal, podporil, objal a povedal niečo pekné... Mala som strach z toho, že tu skutočne nebude nik, komu by som mohla veriť.

A stále ten strach mám. Len ho nepociťujem tak intenzívne, pretože teraz viem, že mám takú osobu, ktorej môžem plne dôverovať.

Vrátim sa ešte k tej... láske. Nie už k tomu, že som z nej mala strach. Ale k tomu, z čoho mám strach teraz. Strach, ktorý prišiel s ňou. Je asi pochopiteľné, že sa bojíme o osoby, ktoré milujeme. Mám strach, že sa Tybaltovi niečo stane. Navyše, keď má choré srdce... Neviete si predstaviť ten strach, keď mi večer povie, že ráno pošle esemesku a tá esemeska proste nepríde. Neviete si predstaviť ten strach, keď niekde ide a ja nemôžem ísť s ním. Neviete si ten strach predstaviť....

Bojím sa septembra. A nielen jeho. Bojím sa celého školského roka. Bojím sa, čo bude so mnou, čo bude s Tybaltom. Bojím sa, či sa nejako zmením, a AKO sa zmením. Bojím sa novej školy (hoci sa aj celkom teším). Bojím sa, že sa niečo stane a Tybalt sa za to bude obviňovať. Bojím sa, že ho sklamem. Bojím sa, že ho zraním.

Bojím sa o jednu moju bývalú spolužiačku, pretože je tu pravdepodobnosť, že bude vyvrheľom, ako som bola v našej triede aj ja.

Bojím sa, že sa niečo stane ľuďom, na ktorých mi záleží.

Bojím sa pocitov, ktoré niekedy cítim, keď som s Tybaltom a nerozumiem im. Nechcem ich mať, lebo viem, že keby o nich Tybalt vedel, bol by sklamaný.

Strašne moc sa bojím. Mám strach z toľkých vecí, že by sa to nedalo ani spočítať... A ja verím, že nie som sama. Nie, ja to viem. Ale nijako ma to neupokojuje.

Nanette Hirondelle

P.S. Včera bol deň, kedy sme s Tybaltom spolu už dva mesiace :)

P.P.S. Strašne ma hnevá tá reklama vľavo, keď píšem nejaký článok alebo niečo robím v nastaveniach, lebo mi to tu neskutočne seká ><'

P.P.P.S. Už mám pokupované takmer všetky veci do školy. Niektoré sa ešte len kúpia a iné potom budem musieť sama v ZA.

Tak, ako som sľúbila/povedala/napísala/vyriekla, píšem ďalší článok na tému týždňa a to aj napriek tomu, že ma nesmierne bolia prsty a ruky celkovo. Nepýtajte sa prečo. Len si na mňa spomeňte, keď budete niekedy maľovať a zo steny zoškrabávať staré vrstvy farby...

Niektorí ľudia ma zvykli volať "upírikom". Bolo to preto, že už odmalička som mala rada upírov. A možno tiež preto, že jeden zub na ľavej strane mojich úst pripomína práve upírí zub.

Neviem, kedy začala moja závislosť na upíroch, ale viem, že to bolo skoro. A zo všetkých týchto magických bytostí, ako je napr. aj vlkolak, som mala najradšej práve upírov. Vždy ma fascinovali.

Dnes už existuje na svete omnoho viac fanúšikov upírov, ako pred nejakým časom. Ale aj viac odporcov... A... nerada to spomínam, ale je to najmä kvôli tomu, že sa v poslednom čase s upírými ságami rozrhlo vrece. Začalo to Twilightom, potom nastúpili Upírske denníky, Škola noci... atď, atď, atď... Niekedy si vravím, hoci všetky romány z týchto ság som čítala a Školu noci si dokonca kupujem, keď vyjde nejaká nová kniha...., už DOSŤ! Koniec! Prosím... Neprelejte ten pohár trpezlivosti, lebo zhnusíte upírov aj ľuďom, ktorí ich predtým mali radi. Osobne mi začínajú chýbať staré dobré "draculovky" (Draculu som skutočne čítala).

Nechcem nič odsudzovať. Ako som už napísala, všetky tie knihy som čítala a čítam, len... už sa to začína príliš meniť. Príliš to odbočuje od toho originálu, od toho zastaralého a zapamätaného... Niekedy veci potrebujú zmenu. Ale upíri podľa mňa nijakú nepotrebovali.

Nechcem písať o tom, čo si o upíroch myslia iní, ako sa vôbec ľudia k upírom dostali, históriu upírov... o tom bude článkov zrejme veľa a úprimne povedané, neviem to všetko naspamäť... ale kebyže si o tom chce niekto zistiť viac, existuje veľa článkov o upíroch, či už na internete alebo v rôznych časopisoch a strašidelných historkách.

K tomu, aby ste sa niečo dozvedeli o týchto "krvesajoch" vám stačí obyčajný google :)

Len som opäť chcela vyjadriť svoj názor. Stalo sa. A ani to nebolo také dlhé.

Vždy budem mať rada upírov a vždy budem čítať knihy, ktoré sa ich týkajú. Možno si raz zvyknem na to, že upírom už v tejto dobe nevadí cesnak a že von nemusia chodiť len v noci, možno sa moje názory budú meniť. Ale jedno ostane vždy rovnaké, upíri ma budú naďalej fascinovať *-*

P.S. Je to odveci článok, ja viem. Niečo som ale napísať chcela, musela.

P.P.S. V stredu v noci padali hviezdy. Aj včera. A myslím, že budú aj dnes.

V stredu som ich videla padnúť štyri :)

P.P.P.S. Myslím, že sa tu čoskoro objaví aj denníčkový článok ^^' Takže... sa nemáte na čo tešiť.

Myslím, že toto je vôbec prvý článok, ktorý píšem na tému týždňa. Či sa to už týka tohto blogu alebo mojich minulých blogov...

Radšej teda prejdem k veci, i keď vlastne ani neviem, ako by som mala začať...

Nechcem sa rozpisovať o kontrétnych anime seriáloch. Je ich príliš veľa a keby som spomenula len jeden alebo dva, o ktorých by som sa celkovo rozpísala, cítila by som, že som nefér k tým ostatným, ktoré ma oslovili. Tak začnem asi otázkou, na ktorú už zrejme veľa z nás zabudlo odpoveď. Ani ja si ňou nie som až taká istá :P

Asi ako každý z generácie, do ktorej patrím. Cez Pokémonov a Digimonov. Moja sestra má dokonca príručku Pokémon a ja zas Digimon xD I keď mám pocit alebo teda aspoň čo sa týka mňa, tak Digimoni na Pokémonov rozhodne nemajú xD :DD

Dosť o tom.

Som si však istá, že zrejme väčšina z vás, tak ako aj ja, vtedy ešte nevedelo o tom, že Pokémon je anime. Musím povedať, že k anime ma priviedla viac-menej moja sestra. A ako sa už k tomu dostala ona, tak to skutočne neviem. Viem len to, že kedysi sme mali v TV istý nemecký program RTL2. A práve tu sa začala naša a hlavne moja posadnutosť pozeraním. Najskôr som pozerávala so sestrou len Yu-Gi-Oh!, potom som ju ja naviedla aj na InuYasha a stupňovalo sa to, keď sestra nastúpila na druhý stupeň. Teda už poobede mohla pozerať, zatiaľ čo ja som musela trčať v družine. Celé poobedie pozeraním sme ale vždy strávili cez prázdniny xD A tiež si pamätám, že cez víkendy večer bývalo Dragon Ball Z :DD

To boli začiatky. A pokračovalo to ďalej :)

Myslím, že vďaka anime som sa tiež dostala k blogu. Znova cez sestru xD Neviem, ako to robila. Ale starší bývajú väčšinou vždy pre mladších vzorom, a tým bola aj moja sestra.

Ale mám pocit, že už obočujem od témy... Je toho veľa, čo by som k anime mohla povedať, čo by sa ohľadom toho dalo napísať... ale niekedy si poviem, načo? Veď všetko už povedali ostatní... čo by som ja už len mohla pridať? A aj napriek tomu som sa rozhodla pre tento článok...

V poslednom čase som anime začala pozerať menej. Niet času... a veľmi ma to mrzí. Viem len, že mu ostanem vždy verná a nikdy ho nebudem považovať len za nejakú trápnu japonskú rozprávku.

Myslím, že príčinou je najmä to, že som našla niekoho, komu na mne naozaj záleží. A mne na ňom tiež :) A vždy treba niečo obetovať... Tiež sa však bojím, že od začiatku nového školského roka už nebudem mať čas ani na blog. Nová škola... intrák... učenie... Bude toho veľa. Ale bez blogu by som už asi nevydržala. I keď pred nejakým časom som bola na blogu závislá omnoho viac.

A už mám zase pocit, že odbočujem od témy. Nie, nie je to len pocit xD

Chcela som len povedať, že ma niekedy mrzí, že som na anime zanevrela, pretože vo veľa prípadoch mi pomohlo práve anime. Pochopiť niektoré veci, odreagovať sa... Bolo to pre mňa určité potešenie, keď už zlyhalo úplne všetko. Ono... možno si poviete, že anime je predsa to isté, čo aj americké seriály a európske seriály. Ale ja tvrdím, že nie. A budem to tvrdiť aj naďalej. Anime hrá dosť na psychiku, pretože všetko tam má istý dôvod. Nie je to len o tom, že vám niekto strelí facku a bude sa na tom rehotať. Má to omnoho hlbší význam a aspoň vo mne to skutočne vyvoláva emócie.

Nechcem nikomu brať jeho názor, vravte si čo chcete, ale, prosím, ani vy mne neberte to, čo si o anime myslím. Možno, keby ste boli pred nejakým rokom-dvoma na mojom mieste, pochopili by ste, ako sa cítim.

Iba to som chcela. Myslím.

A mimochodom, vďaka anime som sa dostala k omnoho viac veciam. K Japonsku celkovo. Spevákom, skupinám, kultúre, štýlu... A fascinuje ma to, vždy ma fascinoval Východ.

Ale nie je to len Japonsko.

Ako som sa dostala k písaniu? Há? No tak, že som začala písať hlavne ff-ky :D Zobrala som podklad a vytvorila malý jednorázový príbeh. A teraz už k tomu podklady z anime nepotrebujem, dokážem to aj sama. Ale námety odniekiaľ brať treba, a v tom mi anime určite pomáha tiež.

Vďaka anime a blogu som spoznala úžasných ľudí. Hoci len cez internet. Ľudí, ktorí ma podržali, keď už mi bolo najhoršie. Keď som už nevedela, ako ďalej. Ľudí, ktorí mi poradili, povzbudili a verili vo mňa omnoho viac, než ľudia z môjho "skutočného" života.

Minulý rok som dokonca písala o anime do školského časopisu.

Vďaka anime som sa cítila byť trochu výnimočnejšou, inšou, i keď viac odstrčenou. Ale nikdy nebudem ľutovať, že som ako malá na anime narazila a prepadla jeho čaru :)

Teraz je to už vážne všetko. Ďakujem všetkým, ktorí si tento môj výlev prečítali, i keď je úplne zmätený a nemá hlavu ani pätu. Len som proste chcela dať zo seba to, čo vo mne driemalo. Chcela som, aby niekto vedel, ako mi pomohlo už len to, že anime vôbec existuje (a tiež manga :D).

Nanette Hirondelle

P.S.

Dva screeny z anime Kamikaze Kaitou Jeanne. Anime, ktoré som si asi obľúbila najviac z tých prvých, čo som videla ešte na RTL2. Milujem všetky Maronine ksichty a celkovo jej osobnosť :3

Keď KKJ končilo, plakala som...

P.P.S. Všetky screeny v tomto článku sú robené mnou. Ale mám pocit, že je mi dosť jedno, ak ich skopírujete... Tomu sa asi nikto nikdy nevyhne...

P.P.P.S. Ospravedlňujem sa za chyby. Opravím ich. Neskôr.

Rozmýšľam nad tým, ako to mohla urobiť... Ako ho mohla podviesť. A ako to mohla spraviť trikrát.

A nerozumiem ani tomu, ako to mohol vydržať.

A hrozne ma bolí, keď si pomyslím, ako ho to muselo bolieť. Pretože ja viem... viem, ako to bolí.

Dnes si ma, prosím nevšímajte, mám depku.

Napísala som báseň. Po dlhom čase. O Tybaltovi. Dám ju tu, možno.

Ale dnes... dnes jedno video, s jednou veľmi mne (teraz) blízkou piesňou... Vážne... vážne sa cítim ako Kaede, ibaže... som v trochu inej pozícii, než bola vtedy ona.

Nanette Hirondelle

P.S. I'm sorry, but I'm not her...

Najskôr som myslela, že by bolo fajn, keby som zverejnila aj nejakú svoju poviedku, jednu už mám dokonca pripravenú. Ale vážne sa mi nechce... a do rozcetníku už vôbec nie ^^' Hádam... niekedy inokedy.

Avšak okrem prózy a poézie... v mojej hlave sa spájajú slová aj do jednoduchých krátkych viet, z ktorých potom vznikajú "výroky". Alebo aspoň niečo... tomu podobné ^^'

Už dopredu teda chcem upozorniť, že všetko je z mojej hlavy, takže ak by niekoho napadlo to kopítovať (čo pochybujem), uveďte, prosím vás, zdroj. Ďakujem za pochopenie.

~~~

Ľudia nemôžu čítať vo vašej mysli, ale vo vašich očiach áno.

Nekrič, šepkanie má tiež svoj význam.

Každý človek nosí v sebe hviezdu, a len na ňom záleží, ako zažiari.

Verila som v osud. Dovtedy, kým ma náhoda nepriviedla k Tebe.

Vždy som mala veľa snov, túžob a želaní. Pre všetky som však určila jediný názov - ciele. A verte či nie, jedného dňa sa ocitnem v cieľovej rovinke.

Často som rozmýšľala nad tým, či sa píše depka (resp. depresia) alebo debka (resp. debil). A dospela som k názoru, že celé by to malo byť dep/bka.

Nanette Hirondelle

P.S. Keby som bola odvážna, určite by som sa Ťa spýtala... "Nemáš mapu?" a Ty by si odvetil "Prečo?" a ja by som odpovedala "Stratila som sa v tvojich očiach..."

Všetko to bola zmena. A kvôli tej zmene vznikol tento blog.

Prijali ma na školu.

Zamilovala som sa.

Zmenili sa pocity spolužiakov ku mne.

V mojom živote sa stalo príliš veľa vecí. Príliš veľa toho sa udialo a moje myšlienky už nestíhajú.

Tento blog vznikol, aby sa stal akýmsi kútikom mojej mysli, kde môžem ukladať svoje pocity a myšlienky, bez toho, aby ma za ne niekto odsudzoval.

Mohla by som spomenúť ešte jednu vec. A to tú, že tento blog skutočne nie je o papierových pohárikoch.

Nanette Hirondelle

P.S. Autorom avataru som ja, vďaka, že ste pochopili, že ho nemáte kopírovať.